Blog používateľa adus

Som rada, že som, a tak nie som v stave písať duchaplné vtipné a farbisté blogy o tých úžasných dňoch na Sliači, jediné, čo ako-tak zvládam je pozerať fotečky, čo už niektoré šikule popridávali na FB a tu BUM!!!!!
BOLI SME PODVEDENÉ!!!!!
Milé naničmamky, účastníčky stretka, ale aj tie ostatné, pozrite sa, ako nás oklamali.....

Už pri zverejnení miesta činu a dátumu konania nášho veľkého stretka sme viaceré skonštatovali, že krásna vlaková idylka, na ktorú sme si už tak zvykli a ktorou sme si tak úžasne predlžovali spoločne strávené chvíle sa tentokrát nekoná – fahrplány slovenských železníc a iných verejných dopravcov akosi nie sú tak celkom kompatibilné s našou destináciou.

Prichádzajúca jar má v mojich spomienkach mnoho podôb – vychádzky do petržalských lužných lesov (v časoch, keď tam ešte neboli žiadne, ale vôbec žiadne paneláky) pokrytých takým hustým kobercom snežienok (ktoré ešte neboli chránené a mohli sme si ich natrhať, koľko nám srdce ráčilo), že nebolo kam stúpiť; inokedy zase terény v okolí Koliby či Železnej studienk

Drahé moje duše dobrotivé, dokázali sme už veľa, tak sa na vás s dôverou obraciam a verím, že to dokážeme opäť.

... bola veta, ktorú som počúvala od MM veeeľmi často, kým som ho pár rokov dozadu nepresvečila, že takým "starým korytnačkám" ako som ja tento zákrok už aj tak nerobia ...

Sedím si pred telkou a zároveň pred počítačom, výnimočný deň, výnimočná nálada, hormóny, endorfíny, nostalgie, spomienky a podobné „somariny“ ...
Na prelome rokov si opätovne vždy uvedomujem, že som vyrastala (a asi aj stále žijem) v inom svete – teda, samozrejme, reálne som žila ako všetci ostatní, ale svet ktorý sme si doma vytvorili bol iný – čarovný, kúzelný a hlavne, dával silu prežiť – tak ľahšie, v trojštvrťovom takte. Presne ako naši susedia Rakúšania, ktorí si na tej trojštvrtinovej ľahkosti založili svoju národnú identitu.

Vravím mojim babám – poďte rýchlo pozrieť, o čo sa súťaží, krásna drevená kazeta na čaje po akej sme vždy túžili a plná Mistralu! Nadšenie ovládlo našu domácnosť, len praktická Barča zahlási: „A aká je téma?“ Najkrajšie Vianoce, to je brnkačka, je to jasné o čom to bude ... „Nooo, to ale nie je také jednoznačné,“ namietne prvorodená.

Lucinky moje zlaté,

(vrátane tej mojej za oceánom), k Vášmu krásnemu menu - vždy pre mňa bolo tým "naj" a o dcére Lucii som snívala snáď od mojich 10 rokov - takže k tým Vaším meninám Vám želám všetko naj ....

Neviem ako vy, ale ja som hlboko vnútorne presvedčená, že aj tie oficiálne neživé veci okolo nás predsa len žijú. Podľa toho sa k nim aj správam – ak kúsok od „rodnej garáže“ začne moje približovadlo vydávať podozrivo skomírajúce zvuky, pohladkám ho po volante a potíšku zašepkám „vydrž, hneď sme doma“; keď 30. novembra (teda pardón, už vlastne 1.

Moja mamina – hoci bola jedinou (otcov brat sa nikdy neoženil) – nikdy nebola obľúbenou nevestou. Keďže však v čase medzi jej prvou porážkou a smrťou nebol poruke iný vhodný kandidát, babka ešte za svojho života darovala mojej mamke zopár svojich „parádnych kúskov“ – okrem iného prekrásny čajový servis z karlovarského porcelánu.