Podarilo sa nám zdolať hmlu...

Včerajšia predpoveď v rádii sľubovala dostatočnú dávku hmly na celý dnešný deň. S dodatkom, že od určitej výšky, teda ak sa vyšplháte nad hranicu hmly, budete hľadieť do očú zubatému slniečku a tešiť sa z jeho hrejivých lúčov.
Chceli sme to vyskúšať. Chceli sme prekročiť hranicu. Zažiť 2 in 1. Teda sychravo, studeno, hmlovo a zároveň slnečno, teplúčko, veselo.
Na nete našiel MM tip na výlet - Peissenberg, predalpský kopec, vzdialený príbuzný mohutných Álp. Podľa popisu na stránke je ževraj z neho najkrajší výhľad na alpskú hrebeňovku.
Na začiatku cesty som sa cítila ako medzi filmovými kulisami k hororu The Fog. Hmla, hmla a ešte raz hmla. Viditeľnosť na špičku nosa a kúsok ďalej. A studená vlhkosť v ovzduší, ktorá sa pomaly prediera oblečením. Ale nejako sa mi tie kulisy aj páčili...


Kráčajúc tou bielou masou, sme sa museli spoľahnúť predovšetkým na naše uši.
Ale s pribúdajúcimi metrami rástla i moja nedôvera v dosiahnutie spomínanej čarovnej hranice. Nič nenasvedčovalo tomu, že ju nakoniec predsa len zdoláme. Na jednom mieste som zahlásila: a teraz ideme naspäť! Už ma to nebaví ... ale šlapala som ďalej.
O pár metrov sa na nás usmial sympatický pán, idúci zvrchu a povedal: Choďte pekne hore, pri veži už čaká na vás slnko!
Pravdupovediac, neverila som druhej polovicy jeho vety.
Ale vyplatilo sa nevzdať!!! Hore nás privítala okrem teplej polievky a Weisswurstu i táto nádhera:




A to biele nie je žiadne more, ako si v prvom momente myslel Michael