V Paríži

Tak a som doma...
Plná zážitkov, pojmov, pocitov, ktoré teraz triedim a ukladám do šuflíčkov v duši .
Tých pocitov je veľa, ale už teraz je šuflíček s názvom „Nadšenie“ úplne plný.
Áno, Paríž je úžasné mesto. Na každom kroku na nás dýchala história, minulosť so svojou slávou aj následnou dekadenciou – tú sme vnímali hádam najviac na slávnom Montmartre.
Louvre, Versailles, Eiffelovka, Sacre Coeur – to je snáď povinná jazda väčšiny turistov a my sme ju radi absolvovali, hoci v pomerne krátkom čase. Zalovili sme do čias školských, študentských, pospomínali si, čo si pamätáme o Napoleonovi Bonaparte, o Ľudovítoch IV., V., VI., o ich manželkách a milenkách... a s úžasom počúvali výklad sprievodcu, spolu s historickými faktami, pretkaný pikoškami zo života týchto známych ľudí...

Škoda, preškoda, že moja jazyková výbava nie je na lepšej úrovni
Autobusová jazda okolo významných pamiatok, ktorú sme absolvovali s miestnou cestovkou v sobotu poobede, ponúkala našťastie aj výklad v češtine ...
Tu musím odhaliť obsah svojho šuflíčka s názvom „Obdiv“.
V ňom mám uložený pocit z tej nádhery, ktorú som v historickom centre Paríža prežívala, tú architektonickú súhru, rešpekt voči starým budovám, voči kultúre a dedičstvu predkov... Ale aj voči jazykovej vzdelanosti ľudí, ktorých sme na našich potulkách stretávali. Väčšina čašníkov, predavačov, sprievodcov plynule prechádzala z francúzštiny do angličtiny (nemčinu tu akosi počuť nebolo), turisti z celého sveta nemali problém dorozumieť sa s kýmkoľvek. Áno, áno, mali sme v našej minulosti „obdobie temna“ a jazyky sme sa učili tak nejak z povinnosti, hlavne ruštinu, ale vždy, keď vytiahnem päty zo Slovenska, banujem, že som tej nemčine nevenovala viac času, že som sa viac nepriučila angličtine a dumám, ako prelomiť tú svoju pohodlnosť – veď nikdy nie je neskoro ...
Do šuflíčka „Pôžitky“ ukladám svoje dojmy z francúzskej kuchyne. Svojmu vychýrenému menu neostala nič dlžná. Dievčatá, takú gratinovanú cibuľovú polievku som ešte nejedla a obávam sa, že šancu okúsiť ju budem mať znova až pri prípadnej ďalšej návšteve Paríža (to sme si už s manželom sľúbili, čas bol krátky a všetko sa skutočne nedalo stihnúť ...).
Manžel neodolal slimákom a zhodnotil, že sú skutočne excelentné. A syrové fondue, ktorými som včera večer zavŕšila niekoľkodňové prehrešky voči svojmu, inak momentálne striedmemu stravovaciemu štýlu, boli tou najlepšou možnou labužníckou bodkou .
Nuž, mám aj šuflíček „Smútok“. V ňom sú pohľady na žobrákov, sediacich aj so psíkom na ulici, či kľačiacich pred kostolmi, na bezdomovcov, spiacich ráno uprostred námestia či pred obchodíkom... Toto je ale asi jav, ktorému sa žiadne veľkomesto nedokáže vyhnúť ...
V šuflíku „Poznanie“ je okrem mnoho iných zážitkov aj precitnutie z ilúzie o slávnom Montmartri.
Pre mňa to bol vždy akýsi symbol dekadencie z čias Van Gogha, Toulousse – Lautreca, ľahkých žien, absintu... To som snívala o láske, o sklamaniach, boľavých srdciach, uletených umeleckých dušiach ...
Dnes je to miesto kšeftárov, škrupinkárov, predavačov gýčov...
A Moulin Rouge s jeho povesťou je tiež ilúzia. V skutočnosti „obyčajná“ budova, pred ňou ochranka a okolo more turistov.
Nad celým týmto, pre mňa trošku sklamaním, sa však na kopci týči kostol Sacre Coeur. To je nádhera, miesto, kde zabudnete na všetku bolesť sveta. Miesto, kde sme si sadli do chrámových lavíc a akosi sa nám nechcelo odísť...
Celý zážitok nám pri odchode, na schodoch pred chrámom, znásobil mladý pár, keď muž kľakol na kolená a pred „celým svetom“ svoju milú požiadal o ruku. Po spontánnom potlesku ešte dlho zotrvali v objatí ...
V šuflíčku „Romantika“ sa prelínajú dojmy s ostanými šuflíčkami. Večerná prechádzka po Champs Elyssées s vianočnou výzdobou a stánkami plnými rôznymi potechami tela aj duše , pohľad „zhora“ na Paríž či už z 2. poschodia Eiffelovky, alebo z obrovského kola na konci Champs Elyssées, kávička v kaviarničke večer v Louvri, či pohár vínka, piva v „obyčajnom“ malom podniku – vonku, s umelým teplom z ohrievačov ...
Celým týmto krásnym únikom z reality ma sprevádzala okrem bedekra aj knižka od Márie Dopjerovej – Danthine, Slovenky, žijúcej už niekoľko rokov v Paríži.
Jej kniha mi dala iný pohľad na Paríž, taký „ľudský, reálny“, taký, aký vám môže dať len niekto, kto pozná Paríž aj cez svoj osobný život. Som za to ani Dopjerovej – Danthine veľmi povďačná.
Taaak... a môžem začať znova snívať a túžiť po nových šuflíčkoch...(žeby Rím? )