Odkaz od niekoho, kto tu už nie je....

Tento blog píšem aj preto, lebo prichádza čas, aby sme vytiahli galusky a rolády zo svetrov a ukázali ich svetu. Zima odchádza a my sa budeme ľahšie obliekať a ako každý rok väčšinu z nás chytá panika, čo všetko ukážeme svetu, čo sme si za zimu nasporili. Je prirodzené, že v zime telo menej spaľuje a ukladá viac tuky, po princípe medvede, aby nám nebolo zima ..teda aspoň ja osobne medveď som. Minimálne preto, že mám chuť zimu prespať. Ako odchádza zima, prichádza panika ja na mňa. Stojím pred plnou skriňou a pribežne panikárim, že si zas nebudem mať čo obliecť. Pri tom polovicu vecí, by som mohla darovať Majáku Nádeje a vôbec by mi nechýbali. Ale asi nepíšem niečo, čo nepoznáte ...
V súvislosti z chudnutím ma však vždy napadne moja teta, mamina sestra. Bola pyšnou krstnou môjmu Maťkovi. Kedˇ bola mladá, bola krásna žena. Z čiernobielych fotiek pozerá Grace Kelly a keď som ju ako dieťa porovnávala s tým, čo vidím v realite, nezdalo sa mi v detskej hlávke, že je to ten istý človek. Ľudia zostarnú a zmenia sa. Teta nebola tučná ani obézna, mala klasické faldíky a postavu akú majú zhruba 50 ročné skorobabičky. Na vnúčatá sa veľmi tešila, ale sesternica zatiaľ nevyzerala, že by sa k nim schyľovalo, tak si teta „vybíjala“ svoje babičkovské túžby na mojich chlapcoch. Chlapci ju mali veľmi radi a vždy sa na ňu tešili. Trávili sme hodiny telefonovaním, ak mohla z práce, rozoberali sme všetko možné, radila mi, starala sa. Bola chlapcom takou druhou babičkou.
Správa o jej chorobe ma zastihla absolútne nepripravenú. Povedala mi ju mama. Teta má rakovinu hrubého čreva. Bola som z toho značne v šoku. Po pár operáciach a chemoterapii sme išli tetu navštíviť. Bola schudnutá a vyzerala ubolene. Chlapcov však vystískala, aj mňa a tešila sa, že je s nami. Chodili sme za ňou, ako to je stav dovoľoval. Telefonovali sme spolu a raz mi v takej smutnej náladu do telefónu povedala – Naťka, ja viem, že sa svojich vnúčat už nedožijem. Čo by ste povedali človeku na takúto vetu? Nenašla som slov, iba som povedala, že to nie je pravda, že ja si to nemyslím. Raz mi zavolala, že či by som ju neprišla ostrihať. Strihávala som deti, rodinu, takže to pre mňa nebolo nič neobvyklé. ale poviem vám tak strašne som jej chcela vyhovieť, že sa mi triasli ruky. Bola však spokojná a dodatočne mi volala, že to tak presne chcela. Mala som radosť, že som ju potešila. Keď mal Maťko rok, prišli na oslavu a necítila sa dobre. Spravila som lahôdkový šalát a ona si s chuťou dala. Z oslavy, však museli odísť, lebo tete prišlo zle. Veľmi ma to mrzelo a večer som plakala, že som na vine. Dnes samozrejme viem, že to tak nebolo, ale vtedy ma to mrzelo. Teta nám odchádzala pred očami a strácala sa. Ostala z nej chudunká postavička s tenkými nôžkami a vychudnutou tvárou. Ja som však verila, že sa vyzdravie, veľmi som v to verila. Preto ma telefonát mamy, že teta zomrela, šokoval a nechcela som tomu veriť.
Prečo takto depresívne píšem? Napadá ma totiž jedna z posledných chvíľ ktoré sme strávili spolu. Nemohla som ani po roku po pôrode schudnúť a frfľala som pri jednej debate, že by mi mali zobrať kus žalúdka. Koza nejapná, nadávala som si potom, lebo teta mi na to smutne povedala – vieš Naťka celý život som chcela byť chudá a teraz, keď som chudá, chcem byť zdravá.
Možno vám táto jej veta niečo napovie, možno je nejakým odkazom pre tie, ktoré ich mierna nadváha trápi viac, ako je treba. Kým sa neocitneme v takejto situácii, riešime v podstate maličkosti a zabúdame sa tešiť z toho, čo máme. Tak sa tešme, už je vonku slniečko...
Vaša ochechula