Neznasam strach

Matam

Je to akoby som o nás čítala. Len s tým rozdielom, že ja (hoci viem, že očného lekára potrebuje) som sa k nemu zatiaľ neodhodlala. Všetko som zvládla a pretrpela s tým, že "to určite zvládneme", lenže čím je väčšia, tým horšie je to pre mňa. Ak by som jej v tomto veku mala dať prepichnúť ušká, nedala by som. Keď bola maličká, plakala. Dnes by ju to celkom rozbilo, dušičku moju nežnú, detskú

Ale možno mi pomôžeš- ako vyzerajú očné kontroly? čo po nich? Lebo ja si pamätám iba tie pre celkom malinké bábätká.
Držíme palce a mamina neboj, všetko dobre dopadne. Samotná operácia je v pohode, mňa skôr "mrzí" to okolo- pichanie ihiel atď keď je ešte dietko pri vedomí A potom bude už len dobre Naozaj

matam,
ty SI silna! Uz to, co ste doteraz prezili, ta posilnilo. A dalo ti poznanie. Sice bolestne, ale uplne jednoznacne ti zivot ukazal, co je existencny strach.
Aj ja sa zufalo bojim o svoje deti. Nie pre to, co prezili ony, ale pre to, co som prezila ja.
A tvojmu strachu uplne rozumiem.
Rozumiem aj traume z odlucenia, len z opacnej strany... To, co citis ty, prezivala so mnou moja mama.
Vsetko prezite nas formuje, aj pomocou bolesti a strachu dospievame...
Tvoje dievcatko je uzasne bojovne a VER tomu, ze aj tento boj zvladne!
Budem na vas velmi mysliet.
Eva

Kazda myslienka dava veci do pohybu. Strach dokaze velmi negativne ovplyvnovat nasu realitu.
Poradim ti cvicenie. Ak budes mat chvilku pre seba. Kludne sa posad, alebo si lahni. A zacni dychat z hlboka, pomaly a do brucha. Predsatvuje si, ze vdychujes jemne ruzove svetlo plne lasky, a vydychujes strach, uzkost, a bolest.
Ruzovy vzduch a laska postupne naplna tvoje telo. Od koncekov prstov na nohe sa postupne dostava ku kotnikom, holeniam, kolenam a vyssie. Kusok po kusku

Vela stastia

matam,veeeeeeeeelmi vám dvom držíme palčeky... ja som mala to šťastie,že som mohla s malým ked sa narodil ostať v nemocnici dva a pol mesiaca. nebolo to lahké,no boli sme spolu. aj ked tie každodenné odbery a otravovačky boli strašné,predsa len,bol maličky,zaspal,zabudol. no ked sme boli väčší, musel ísť na CT...boloto už takmer pred rokom,no dodnes mam ten adamkov pohlad pred sebou, ked ho brala sestrička z izby, že ho uspia a ja som musela ostať na izbe.. ten vystrašený smutný pohlad:"maminka,prečo idem sám" no odvtedy nás to zblížilo, po narkoze musel byť na JIS-ke,takže som nemohla sspať s ním v jednej izbe,ani som ho nemohla brať na ruky a on plakal... najhoršie dni môjho života.. no zabudol.. aj tvoja slečinka zabudne,len treba veriť,treba chcieť,možno sa na teba ešte viac "prilipne",ako to bolo unás...

tak vám posielam veeeeeeeeeeeeeeeeeeeeľa síl a energie

Dakujem Polarka
no u mna to nie vzdy plati... Ako som uz hore pisala niekedy ked proste chcem verit ze bude vsetko len dobre - prestanem byt "ostrazita" a nebojim sa a spolieham sa na to ze to bude dobre tak sa mi to akoby vrati.
Tak to bolo aj napr. s tym nasim EEG - pri tom prvom ma ani nenapadlo ze by mohlo byt nieco zle. Verila som ze to bude fajn - no a nebolo... Pri tom druhom ked som bola uplne vyplasena - cele dni som nejedla a noci nespala a len silou vole zahanala tie negativne myslienky - dopadlo to dobre...
Ale taketo "relaxacne cvicenia" budem naozaj potrebovat - hlavne kym budem cakat pocas operacie.

matam, drzime...podobne cvicenie, ako pise Polarka, ma ucila teta na polarity terapii, len namiesto ruzovej som sa mala koncentrovat na slnko a sustredit sa ne teplo z neho prudiace...velmi mi to pomaha aj teraz, ked sa ocitnem v situácii, s ktorou si neviem rady, alebo z nej mam strach

Matam, viem, ako sa cítiš, chápem Tvoj strach....budeme na vás myslieť a veľmi, veľmi silne držať palce

Matam,Akira.Ste úplne fantastické,statočné.A tie vaše ratolesti?, najsamúžasnejšie .Bojovníci,hrdinovia... obom Vám, dievčatá držím palce...

Baby obom vám držím palčáky aj na nohách...
treba veriť,že všetko bude dobré, že to detičkám len pomôže...
Dávidka operovali na obličku keď mal 5mesiacov, bála som sa ale bola som šťastná, že už nebude trpieť bolesťami,on si drobec tiež toho veľmi veľa bolestivého u doktorov prežil, ja jediné čo som pre neho robila,že som bola pri ňom a usmievala sa cez slzy,a "snažila" sa neprenášať na neho svoj strach a smútok...
tiež som bola bez neho 3mesiace,keď mal 2 a pol roka, a na našom vzťahu to nič nezmenilo,práve posilnilo...
ešte raz vám a detičkám z celého držím

Matam, o tom strachu viem svoje aj ja ale vy to zvládnete, určite áno. Držím vám palce

Ahojte
idem sa vam pochvalit ze uz mame po (sem by sa mi hodil taky smajlik ktory si straaaaasne ale strasne vydychne alebo mu pada kamen zo srdca ). Nakoniec nas rano operovali a vecer sme boli doma. Nasa ocna ani anesteziologicka s tym sice nesuhlasili a chceli aby sme tam ostali na pozorovanie ale co uz. Mala bola uuuplne fantasticka Mohli sme s nou ist len po dvere na operacku ale bola trosku utlmena nejakym liekom takze normalne isla k sestricke a potom nam vraveli ze bola zlatunka vobec neplakala ani nevyzeralo ze by sa bala len pozerala a zaspinkala. Operacia bola rychla a prebehla bez problemov. Najhorsie bolo to preberanie z narkozy. Kym jej stiekla infuzia strasne plakala asi 20 minut ale potom uz bolo dobre. Bola trosku uknuckana ale nic strasne. Chvilu nemohla otvorit ocka (nemala ich ani prelepene nic) tak bola z toho nervozna a potom sme jej museli sem-tam pridrzat rucicky aby si to nechytala. Potom si pospinkala napapala sa a isli sme domov. Doma si uz ani ocka nechytala a dnes uz akoby sa skoro nic nedialo. Mame kvapky a masticky a ked sa to zahoji musime s ockami cvicit aby sa naucila riadne pouzivat tie operovane svaly. Ale to uz je najmenej. Neviete si ani predstavit aka som strasne stastna ze je to za nami ze to tak krasne zvladla a som na nu mooooooooooc hrda - moja hrdinka