Bossing

Šikana nadriadeného voči podriadenému (alebo voči podriadeným celkovo) sa volá bossing. Ak na pracovisku príde k takémuto javu - situácia je vážna. Vedúci má iné dôvody na šikanu, ako v prípade mobbingu a používa pri bossingu aj iné metódy.

Najhlavnejšou príčinou bossingu je, že sa nadriadený cíti ohrozený vo svojej pozícii vzdelaným, inteligentným a schopným podriadeným – vtedy sa často takýto podriadený stáva obeťou bossingu.

Častý býva aj strach vedúceho, že sa proti nemu vytvorí "opozícia", že sa jeho podriadení "spiknú" a vedúci stratí kontrolu nad svojim tímom. Mnohí vedúci pracovníci sa cítia na svojom poste izolovaní a osamelí a pre obavy zo straty autority preventívne začnú útočiť a na pracovisku vyvolávať atmosféru strachu. Reakcia podriadených je takmer vždy rovnaká: snažia sa vedúcemu zavďačiť (napr. donášaním na druhých) a neprotestujú voči nespravodlivým rozhodnutiam ("držia hubu a krok"). Paradoxne strach podriadených ešte posilňuje strach vedúceho – uvažuje, či sa podriadení chovajú k nemu úctivo a s rešpektom preto, že uznávajú jeho ľudské a profesijné kvality, alebo preto, že sa jednoducho boja jeho moci?

Ďalším veľmi častým dôvodom bossingu je hnev. Ak má vedúci problémy (či už pracovné, alebo osobné) so svojimi nadriadenými, ak cíti z ich strany tlak, poprípade znáša dôsledky zlých rozhodnutí zhora – ventiluje svoje frustrácie na svojich podriadených (alebo len na jednom "obetnom baránkovi").

No a príčinou bossingu bývajú aj negatívne osobné vlastnosti vedúceho pracovníka (napr. túžba po moci pre moc samotnú, vybavovanie si osobných účtov s pozície sily atď.).

Metódy bossingu sú napr.:

– Prideľovanie práce príliš jednotvárnej, pod úroveň kvalifikácie podriadeného, alebo naopak príliš náročné pre daného pracovníka, práce nezmyselné, alebo prideľovanie vyslovene nevhodných úloh (napr. alergik v prašnom prostredí).

- Trvalá kontrola (vedúci kontroluje aj čiastočné výsledky práce, telefónne hovory, príchody a odchody z práce, dodržiavanie prepísaných prestávok, poriadok na pracovisku a tak podobne), a to spôsobom, ktorý je vyslovene prehnaný.

- Nečakané prekvapenia pre podriadených (napr. po príchode z dovolenky, či PN je stôl podriadeného presťahovaný do inej kancelárie, chýba mu PC, alebo iné vybavenie, alebo je podriadenému bez predchádzajúceho pohovoru oznámené, že od nasledujúceho dňa bude vykonávať inú prácu a podobne).

– Odoberanie kompetencií podriadenému (napr. sú podriadenému odobraté úlohy, ktoré zvláda a jeho výsledky sú v poriadku a miesto nich sú mu pridelené úlohy s omnoho menšou dôležitosťou, vyžadujúce nižšiu kvalifikáciu).

– Pracovná izolácia podriadeného (napr. nie je pozvaný na porady, nie je informovaný o dôležitých rozhodnutiach a podobne).

– Spochybňovanie psychického a mentálneho stavu obete (podľa hesla: "Kto chce psa biť, nájde si nielen palicu, ale aj psa" – ak je podriadený nervózny a rozčúlený, vedúci ho označí za násilníka. Ak je podriadený naopak utiahnutý a nesťažuje sa, vedúci ho označí za hlupáka).

Obeť dlhodobého bossingu pocíti dôsledky veľkého stresu neraz aj na psychickom stave (poruchy spánku, depresie, nízke sebahodnotenie, sklon hľadať únik v pití alkoholu apod.) ale aj na fyzickom zdraví (žalúdočné vredy, astma, vysoký krvný tlak, cukrovka...)

Obrana proti bossingu je veľmi náročná, pretože obeť a agresor nie sú v rovnakom pracovnom postavení. Najlepšie a najúčinnejšie sa proti takým praktikám svojho nadriadeného ohradiť včas. V neskorších fázach sa treba obrniť veľkou dávkou trpezlivosti a odvahy, zbierať čo najviac dôkazov o šikane a potom sa obrátiť buď na odbory, alebo Inšpektorát práce, či dokonca na súd.
V prípade, že človek z akéhokoľvek dôvodu nechce, či nemôže problém riešiť, je najlepšie podať výpoveď.

Článok o mobbingu je tu: http://www.nanicmama.sk/ja-zena/mobbing