Jeden príbeh lásky až za hrob

Je to príbeh lásky, ktorý sa začal v šesťdesiatich rokoch minulého storočia. Je to príbeh uja mojej mamy. Zaľúbil sa do dievčiny a bola to láska na prvý pohľad. Veľmi sa ľúbili a plánovali svadbu i spoločný život. Lenže osud to chcel asi trochu inak. On na vojne prekonal zápal stredného ucha a prišiel o sluch na tomto uchu.

Keď sa to dozvedeli rodičia jeho milej, prikázali dcére, že musí ukončiť tento vzťah s „mrzákom“ a sami jej našli ženícha. Bola to taká doba. Deti nadovšetko ctili rodičov a vzoprieť sa vôli rodičov bolo považované za veľký hriech. Tak sa teda proti svojej vôli museli rozísť. Bolo to veľmi bolestivé pre oboch mladých ľudí, ktorí sa nadovšetko milovali. Rozchod im trhal srdce, ale nedalo sa nič robiť. Hoci sa rozchodom veľmi trápili a preplakali potoky, ba až rieky boľavých sĺz, nebolo inej možnosti. Dievča sa nechcelo vzoprieť vôli rodičov a on ju do takého čohosi ani nenútil.

Ona sa teda vydala nie z lásky, ale z rozumu a po vôli svojim rodičom. Bývala asi o tri dediny od svojej pravej lásky a myšlienky na ňu ju nikdy neopúšťali. On sa už nikdy nezamiloval do inej ženy a ani sa nikdy neoženil. Zostali mu spomienky na svoju lásku a spoločná fotografia, ktorá si našla miesto pod jeho vankúšom. Vstával s myšlienkami na ňu, žil s myšlienkami na ňu a zaspával s myšlienkami na ňu. Nikdy ju neprestal milovať.

Prešli dlhé roky a ona ovdovela. Boli už starí, na sklonku života, ale ich cesty sa opäť stretli a oni zistili, že ani po tých dlhých rokoch prežitých v odlúčení sa nič nezmenilo na ich láske. Začali sa spolu opäť stretávať, opäť spolu prežívali krásne chvíle, akoby chceli stihnúť dobehnúť všetko to, čo im život odoprel. Keď už mohli byť konečne spolu, krutý osud opäť zasiahol a ona mu zomrela na vážnu nevyliečiteľnú chorobu. Takto sa ich cesty opäť rozišli, ale napriek tomu ďakuje Bohu za to, že im umožnil spojiť svoje osudy na sklonku ich životov. Žije spomienkami na ňu, chodí na jej hrob, kde nikdy nechýbajú čerstvé kvetiny pre svoju životnú lásku.

Žije opäť sám. Zostali mu spomienky a stará ošúchaná fotografia pod jeho poduškou, na ktorú sa čas podpísal natoľko, že už by nik nespoznal, kto na tej fotografii vlastne je. Vie to iba on. Tá fotografia je jeho najväčší životný poklad. On vie, že sa spolu ešte raz stretnú tam, na druhom svete. Tak veľmi ju stále miluje.