A máme po dobrodružstve...

Pred mnohými rokmi sme si kúpili stan. Taký fajnový. Na strechu auta. Aby nám v noci zadky neodmŕzali od zimy zospodu a hrbole nás netlačili do chrbtíc. Veď už sme ročník, ktorý si to zaslúži...
Jediná nevýhoda: dostať vo dvojici ten stan na auto, aby nás pri tom neseklo v krížoch (teda minimálne mňa). Ono tá pevná podložka s matracami aj niečo váži - spoznať to podľa "uff-uff, ja sa na to @..." a podobných povzdychov pri roztrasenom, zdĺhavom transporte na trase: pivnica-auto .
Doteraz nám to akosi nevychádzalo s dobrodružstvom ala štvorkolesový, motorizovaný SLIMÁK. Až toť minulý týždeň bol vo štvrtok sviatok, MM si zobral na piatok voľno a domov prišiel s návrhom: ak počasie dovolí, mali by sme konečne vyskúšať ten náš stan, než sa rozpadne starobou (o nás pomlčal ).
Počasie nedovolilo , ale domčúrik sme čiastočne otestovali takú dobrú polhodinku na priestrannom parkovisku našej plavárne o dve ulice ďalej. Chvíľu sme sa pasovali s konštrukciou, než sme prišli na všetky ťahy, ako roztvoriť to čudo a ako nastaviť prístupový rebrík.
A ako sme si tam hore sedeli, nastavujúc okienka a siete proti komárom, dostala som neuveriteľnú chuť na dobrodružnú cestu Európou, že až...
Dážď a búrky zaúradovali minulý víkend, ale povedali sme si: nevadí, o týždeň sú ďalšie, 14-dňové prázdniny. Turíce. Možno motyka vystrelí...
Vystrelila... Lenže inak, ako sme jej to naplánovali my. Hoci...
MM má totižto jeden problém. Parkuje v podzemnej garáži. A ako každý chlap si rád dokazuje, že má dobrý odhad v oku Teda že presne vie, kedy má prefrčať pod otvárajúcimi sa dverami garáže. Nemám rada tieto hry na milimetre.
Asi pred dvomi rokmi sme tiež chceli ísť so spomínaným stanom na výlet. Milimetre vtedy vôbec nesedeli . MM zabudol, že má na streche ťažký stan. Prišiel domov a povedal, že odfaklil garážové dvere. Týždeň nefungovali. Auto má tiež odvtedy na jednom mieste škaredú, nezahojenú jazvu.
Poučil sa? Tentokrát si MM na volant vycapil veľký kus papiera s výkričníkom a slovami : GARÁŽ a STAN !!!
Pred troma dňami išiel veľmi skoro do roboty, ja som ešte spala. Zrazu sa vrátil domov a prezliekal sa. Rozospatá som tomu veľmi nevenovala pozornosť. A včera pri večeri mi vraví: "Niečo ti prezradím, ale nebudeš sa mi smiať..."
Pri pohľade naň som hneď vedela, koľká bije.
"Ty si zasa zdemoloval garážové dvere!!!"
Ževraj tentokrát nie. Išiel druhým východom, myšlienkami bol už pri projekte v práci, takže žiadna nálepka na volante nepomohla. Dvere sú tam však ževraj stabilnejšie. Vydržali. Zato si to odniesol náš stan.
Neviem ako a ani nechcem vedieť. Tentokrát ho musí vyliečiť bez mojej pomoci.
Dobrodružstvo so stanom pokračuje. Nie však na cestách Európy...