Ako som sa stala mamou Fricovho brata

Už som Vám písala kedysi o našom Fricovi. Je to plyšová opica, ktorú keď sme dostali, sme ani netušili o nejakej Kriste Bendovej a Opiciach z našej police. Ale keď sme si knížku prečítali, tak sme presne pochopili, že Fricko sa prevtelil do toho nášho opičiaka a žije s nami.

A keďže chodil u nás Ježiško a na Vianoce sa prevažne zázraky musia diať, tak sa diali i veci prapodivné u nás.
Chlapci si ako každoročne vymysleli na Ježiška siahodlhý list. Ešteže ho mama s tatom zabúdali poslať takmer do posledného dňa, lebo na ňom Aďo, ako zatiaľ jediný čítajúci a píšuci, stále niečo škrtal a pripisoval.
Zabudol však napísať, čo si pod stromček praje Miškulín - už aj o tom som písala - to je náš plyšový potkan autenticky zobrazujúci tohoto milého tvora a teda aj Fricko, lebo však pri vianočnom stole Frico a Miškulín chýbať veru nemohli ... teda mali povolené pozerať sa z kuchynskej linky, lebo až tak mi netotok, aby som si hlodavce a opice na stôl dávala.
Keď sa detváky vrhali pod vianočný stromček, pričom ten sa ukázal ako hodne nestabilný a vykonil sa do oboch strán, ktoré boli voľné a nechránili ho pred ich atakom, našli medzi ostatnými aj taký balíček - pre Miškulína. Najprv pohľad na mňa, potom na tata, na Miškulína ( videla som ako pracujú mozgové závity, že či už aj Miškulín si vie napísať sám list pre Ježiška), potom zas na mňa.
" No veď mu to otvor!"
Baliaci papier lietal na framforce a dnu ... dnu bola Miškulínica - rovnaký potkanček ako Miškulín, ale v bielej farbe. (Tajne sa chcem poďakovať Adus, ako veľvyslancovi Ježiška, aby potešil nášho Miškulína a zároveň aj Aďa )
To bolo radosti. Miškulín lietal vzduchom, bozkával svoju novú priateľku, potom si preplietli chvosty a išli spolu hajať - Miškulín pod pravú ruku a Miškulínica pod ľavú.
" Aj ja nieťo došťanem mama?" skočil mi do úsmevu Fricko.
" Hľadaj. Hádam áno."
" Ťapiťkaaaaa, ťapiťkaaaa. Uť mi nebude dima na hjavu, keť pojdeme do ťkolky." Radoval sa Fricko.
Takáto preveselá nálada nám vydžala do Troch králov.
Potom Frickovi posmutneli korálkové oči, hlava mu nejak viac ovisla.
" Mama, ja by ťom chtel bjata."
" Netáraj Frico - máš syna Jupinka a aj Nanuka máme. Načo ti je ešte brat."
" Ňo aby ťom mal aj veťiu jodinu." Mlel si svoje Maťo - teda Frico.
A tak mama neváhala, zobrala háčik, vlnu, postup na kravu a po nociach zrazu vzniklo niečo ako mäkká kuželka. Pribudli deň za dňom ruky, ňufák, uši i nohy nakoniec. Spokojná mama chytila novú opicu a ... šmyk medzi pootvorené dvere do chlapčenskej izby.
" Hujaaa, hujaaaaa ja mám bjata." Výskal Frico na posteli a olápal ručičkami novú opicu.
Len čo som spratala háčik a ihlu, ešte som ani zbytok vlny neuložila do tašky, už bol v obývačke Frico s novým bratom.
" Ťu máť mama. Ette ti ho nedolobili."
Pozerám na opicu - však oči má, ruky, nohy, uši, dokonca aj čumák.
" No ette nemá putinku, aby ťme ťa mohji joťpjávať."
A tak znovu rozkladám vlny a hľadám pusinkovú farbu a vyťahujem ihlu.
" Ty si tá najlepšia opičiakovská mama." Stíska ma a pusinku nová opica s tou vyšitou pusinkou.
Takže takto som sa stala mamou Fricovho brata . Proste niektoré deti treba urobiť a niektoré "urobiť" .

Apropo - nová opica sa volá FiLip. Vôbec nešušle tak príšerne ako Frico, lebo nás učí povedať to L - hlavne vo svojom mene .
Začínam hľadať ryšavú vlnu. Treba nám ešte totiž zvládnuť aj R - napr. s Ryšavou Rysulkou .