Ako som sa stala pikantnejšou

Moje skromné kuchárske umenie spočíva v radosti skúšania rôznych korenín. Priebeh takého kuchtenia je nasledovný. V eufórií si prinesiem domov nový sáčok korenia, ktoré nasledovne podľa odporúčaného receptu napatlem na masko a pripravím. Sáčok privriem, vyložím do šuplíčka a čakám pochvaly od dietok a manžela. Keďže som si vychovala iných fajnšmekrov, viackrát sa mi dostalo pochvaly - "Bolo to dobré, ale tie bylinky / korenie / "maglajz na tom mäse" to celé pokazili. Už také nevar."

A moje kulinárske vychytávky zapadávajú prachom, raz za čas sa pomstím za neodprataný riad, či cákoty od topánok na chodbe a šup ho - bachnem im na masko trochu obsahu niektorého sáčku, ktorý mi príde do rany. Jediné ochucovadlo - okrem soli prípadne nejakej soli so zeleninovou ingredienciou, ktoré chlapi akceptujú je čierne korenie, červená paprika a ... sójová omáčka. A tak hoci mám skrinečku i šuplíček plný, najpoužívanejšie sú u nás práve tieto tri, ktoré nakupujem v tých väčších baleniach, čo možno aj 3 mesiace používať, nielen dvakrát do hrnca nimi postrašiť. A tak som si ich umiestnila pekne pred nos - teda nad úroveň očí, presne nad soľ do hornej poličky.

Večer si tak ležím - ukladám deti spať, čítam pritom rozprávočku pre dospelé, keď tu zrazu - juj, však ja som kuracie prsíčka nenamarinovala. A keďže nemám rada dňové mäsko v chladničke a večer sa mi už nechceli šnicle smažiť, tak davaj. Striasla som Maťa z ľavej ruky, Aďa z pravej a šprintovala nakrájať kuracinku a pacnúť do sójovky so škrobom s vidinou zajtrajšej večere urobenej 1-2-3 s kukuricou. Recept to efektný, rýchly a robota poskromná . Masíčko mi len tak odfrkovalo na všetky strany, jako som ho krájala, do misky hádzala. Už je tam - osnežila som ho škrobom a ešte facnem na to omáčku a môžem sa vrátiť k Rupertovi a Rebeke a svojim dvom detiskám, kým nám oči nepadnú a mne aj knižka na nos. Zašmátram v polici, potiahnem sójovku a tu spolu so sójovkou sa vydá na cestu z police do misy aj mleté korenie.

A čul zábery jak z Matrixu - pomaly padajúce vrecko s korením, ja odstrkujúca misku. Vrecko prevedie salto mortále a prášiace sa korenie zasahujú moje pravé plece, prso, obtrú sa o sexi krivky bokov, opíšu celé stehno, sáčok naráža na koleno - poskočí a vráti sa trochu ešte raz na to stehno a dopadá trúsiac za sebou dlhú čiernu trajektóriu štipľavého prachu a padá mi na nohu. Hlavou mi prebehli všetky absolvované protichemické cvičenia - "NEDÝCHAJ". Ľahko sa povie. A tak s vypätím všetkých síl vytlačím zo seba posledné zvyšky vzduchu a šteknem na syna. "Vysavač!" A už nedýcham. Páni, ani lovci perlorodiek by si nepočínali lepšie. V nehybnom postoji čakám na vysávač. Aďo dobieha šprintom, za sebou trieska hadicou ( však nech aj susedia majú vzrušo), obíja 2-3 rohy a strká mi ho do rúk. Ja sa načahujem v kyslíkovom dlhu po zástrčke. Hurá. No čo prv povysávať? Seba! A tak prikladám na seba papuľu toho vynálezu a opatrne sa nadychujem. Rýchlo, rýchlo povysávam aspoň do pol pása, kým prvýkrát kýchnem. Zvyšok už je na zemi - kýchnutím sa 90% separovalo z oblečenia a poprášilo v týždni vypraný koberec. Kým dovysávam, kýcham, smrkám, slzím. Rútim sa do vane a zmývam zo seba posledné kúsky korenia.

A čo záverom?
Snáď asi začnem zatvárať sáčky, alebo prestanem používať aj to korenie a papriku , alebo si zvyknem, že občas aj ja môžem byť ... pikantná.