A ide sa ďalej alebo- Pozvanie ku Matersovcom (27)

Takže už som podopĺňala všetky kapitoly (niektoré i pospájala) o prihody z dennika (preto teraz nesedí číslovanie jednotlivých kapitol), takže kto chce čítať, ako to všetko pokračovalo ďalej, potrebuje prejsť na spodný link a zaregistrovať sa tam

Ku Matersovcom som bola pozvaná na návštevu celkovo iba dvakrát. Presnejšie povedané prvý a onedlho aj posledný krát.
Jedného dňa na začiatku roka sme sa náhodou stretli na ulici, keď som s deťmi išla na ihrisko.
„Tak už si sa vrátila späť?“, spýtala sa ma pani Matersová po krátkom zvítaní. Rozprávali sme sa po anglicky a táto reč má v podstate iba formu tykania.
„Som tu čosi vyše týždňa“, odvetila som, „ no a vidím, že aj vy ste už naspäť z Holandska.“
„Áno, prišli sme pred dvoma dňami aj so svokrom. Zostane u nás do konca mesiaca. Ak máš čas, prídi ku nám zajtra poobede na kávu, rada ťa s ním zoznámim.“
„Ďakujem za pozvanie, ale poobede som s deťmi, takže...“
„Nevadí“, prerušila ma, „vezmi ich so sebou. Rafael a Olívia sa môžu hrať s Petrom a my sa zatiaľ porozprávame pri kávičke s koláčom.“
Dohodli sme sa na presnom čase a ja som s deťmi pokračovala v ceste na ihrisko. Inak miestne detské ihriská patrili tiež k tým veciam, ktoré ma v Nemecku hneď od začiatku fascinovali. Boli takmer na každom kroku. Mohli sme ísť na sever, na juh, na východ či na západ a vždy sme na nejaké po chvíli narazili. A o pár metrov hneď zasa na nasledujúce. Všetky vyzerali ako nové a ten výber pestrofarebných preliezok, húpačiek, šmykľaviek som krpcom v kútiku duše závidela. Občas som využila štatút au-pairky a preliezala, húpala a šmýkala sa ostošesť s nimi. V našom okolí mala väčšina z nich na zemi mäkkučkú, gumenú, červenú podlahovinu, ktorá mala deti ochraňovať pred úrazmi pri páde. Nohy sa mi do nej príjemne zabárali, takže som mala pocit, akoby som kráčala vo vate.
Na druhý deň som načrela do svojich suvenírových zásob zo Slovenska, rozhodla som sa tentokrát pre jednu zo slamienok a spolu s deťmi sme sa vybrali na návštevu.
Pani Matersovej som hneď pri dverách odovzdala darček a vysvetlila, z čoho je vlastne vyrobený.
„Ďakujem“, povedala v miernych rozpakoch. Z jej reakcie som usúdila, že niečo podobné pravdepodobne vôbec neočakávala. Uviedla nás hneď do obývačky, kde sedel jej svokor. Bol to veľmi príjemný, starší pán. Kým sme sa my dvaja uvoľnene zhovárali v angličtine, vytratila sa naša hostiteľka na chvíľu z izby. Deti sa zatiaľ nerušene hrali v našej blízkosti.
„Ja pre teba nemám žiaden darček, ale aspoň toto si vezmi odo mňa“, povedala, vchádzajúc naspäť do izby a vo vystretých rukách držala nejakú čokoládu a farebné pohľadnice. Chvíľu sme sa dohadovali, čo muselo a čo nemuselo byť, ako to pri drobných pozornostiach býva zvykom.
Táto návšteva patrila do kategórie tých príjemných, a preto som, nič netušiac, hneď súhlasila aj s pozvaním na večeru o niekoľko týždňov neskôr.
Medzi tým sa nahlásila aj jedna nečakaná, ale vítaná návšteva ku nám. Marie-José.

http://www.mamtalent.sk/prirucka-vystahovalcov.phtml?program=1&ma__0__id...

úryvok z druhej polovice:
Na večeru som bola pozvaná na piatu poobede. Trochu priskoro, pomyslela som si, ale v podstate mi to vyhovovalo, pretože neskôr som chcela ísť ešte s Alidou a Mickym do mesta.
Za vstupnými dverami ma srdečne vítali obaja Matersovci.
“Ak ti to nebude vadiť, pozvali sme i manželovho kolegu. Je tiež Holanďan a volá sa Peter, ako náš syn.”
No čo povedať k takej vete, že mi to prekáža? Niekomu, koho vlastne ani poriadne nepoznám? A tak som sa podľa pravidiel slušného správania milo usmiala a povedala, že je všetko v najlepšom poriadku.
Lenže už pri vstupe do obývačky som začala čosi šípiť. Obraz kolegu sa mi vynára v spomienkach iba veľmi matne. Tuším bol na prvý pohľad aj celkom sympatický, ale inak pôsobil dojmom neskutočného nemehla. On snáď úplne onemel, akonáhle sme vošli k nemu do obývačky. Pred trápnym mlčaním ho našťastie zachránil jeho malý menovec, keď ho vyzval k účasti na nejakej hre. Vtedy som vlastne zistila, že okrem pozdravu dokáže dokonca poskladať ucelené, zrozumiteľné vety a že počas hry dokáže byť aj uvoľnený.
A ja som už celkom presne vedela, o čo Matersovcom vlastne išlo. Jednoducho zorganizovali zoznamovací večierok s cieľom, dať nás dvoch dokopy. A zdalo sa, že kolega Peter vďačne asistoval.
„Tak toto teda nie! Rýchlo sa najem a prchám!“, pomyslela som si na začiatku večera. Lenže vtedy som nemala ešte absolútne žiadne skúsenosti, ako prebieha taká francúzska večera a z koľkých chodov sa môže teoreticky skladať.