Anka ide do Talianska

O niekoľko dní neskôr sa mi ozvala Anka. O prípade „Veronika“ bola po celý čas pravidelne informovaná z prvej ruky. Rozumej tej mojej.
„Kati, mám pre teba dve interesantné správy. Ktorú chceš počuť ako prvú?“, zasmiala sa a hneď i pokračovala, „no dobre, prezradím ti ich pekne po poradí. S rodinou ideme na celý august do Talianska, k Luciinim rodičom, teda na ich letné sidlo, júj ako sa teším! A tú druhú novinu mi ani neuveríš. Predstav si, volala mi Veronika a chcela sa so mnou stretnúť. Bola som z toho riadne paff. Ona sa mi vlastne od toho posledného razu vôbec neozvala… Počuj, bude ti prekážať, ak za ňou zájdem? Neviem, čo sa jej prihodilo, ale veľmi ma prosila, aby som k nej prišla. Býva teraz niekde mimo Mníchova v nejakom azylovom dome…“
„Kde??? Ale to je vlastne jedno. Anka, pozri, to čo je medzi nami, zostane i medzi nami. Teda myslím tým Veroniku a mňa. Ako sa ty rozhodneš, je predsa tvoja osobná vec. Že ma ona sklamala, neznamená automaticky, že ti teraz vyslovím zákaz stretávať sa s ňou. Ale určite sa už nestretneme v trojici… Takže rob, ako sama uznáš za vhodné.“
A tak približne o týždeň či viac putovala Anka na návštevu do azylového domu. Ešte sa z neho ani poriadne nestihla vrátiť naspäť a už mi aj podávala najčerstvejšiu správu, okorenenú novými pikoškami. Spamätávala sa z prežitého minimálne ďalšiu hodinu.
”No, moja, ja ti akosi predýchavam ešte teraz.”
“Tak najprv v kľude predýchaj a zavolaj za chvíľu, ak ti to pomôže. Aj keď musím priznať, že si ma teda riadne navnadila.”
“No s takýmto niečim som ani vo sne nerátala. Tá Veronika sa naozaj úplne zbláznila!”
“Veď už toľko nenapínaj a vymáčkni sa! Čo sa stalo? A prečo je vlastne v azylovom dome? ...

Táto príhoda bola naozaj poslednou, ktorú sme zažili s Veronikou, či už priamo alebo nepriamo. Ani jedna z nás sa nikdy viac nedozvedela, aké zakončenie mala jej story.
Zato naša story pokračovala aj bez Veronikiných príspevkov ďalšími, vcelku zaujímavými či dokonca dobrodružnými príhodami.
Hneď za niekoľko dní sa znovu ozvala Anka a vzrušene zvestovala najnovšie správy.
“Kati, cesta do Talianska sa prekladá asi o týždeň.”
“A to zasa prečo?“ spýtala som sa prekvapene, pretože z vibrácie jej slov som už presne šípila, že sa opäť stalo niečo výnimočné, „inak dobre, že voláš, i ja mám pre teba niečo.“
“Ono to snáď ani nie je pravda”, pokračovala vzrušene ďalej, akoby moju poznámku vôbec nezaregistrovala, “alebo si už počula najnovšiu novinu v televíznych správach?“
“Dievča, veď ma nenapínaj a povedz narovinu, čo sa stalo!”
“Naše nové auto…teda vlastne ich, veď mi rozumieš. Včera sme dostali oznámenie z predajne, kde si ho pred mesiacom vyzdvihli. Fabrika sťahuje celú sériu naspäť do výroby a týka sa to i ich vozidla. Odhalili nejakú závažnú, výrobnú vadu. Si predstav, že od určitej rýchlosti na diaľnici vybuchujú týmto autám motory! Ani nechcem pomyslieť, že by sa nám niečo podobné stalo cestou do Talianska! Oni s ním doteraz jazdili iba tu po okolí, takže zatiaľ nešli až tak rýchlo.”
“No vyzerá to, že anjelik strážny opäť zaúradoval. To isto tí talianski, priamo od pápeža! Čo už, budeš si užívať o týždeň menej, ale budeš…to je to najpodstatnejšie. A my ti hneď ponúkame spolu s Mickym ďalší nezabudnuteľný zážitok. Pamätáš si, ako som ti rozprávala minule o návšteve kasína?”
“To vtedy, keď v ňom nejaká pani vyhrala desaťtisíc?”