Drobné znamenie, že som nezmizla z povrchu zemského...

...alebo ďalšia ukážka z pripravovanej knihy
Určite ste si všimli, že už nestíham takmer vôbec prispievať. Nie preto, že by nebolo čím- vždy sa niečo nájde - ale ak chcem splniť približný termín, musím makať
Ale jeden krátky náhľad snáď nezaškodí:
Po troch mesiacoch, teda niekedy na konci marca alebo začiatku apríla, som cestovala prvýkrát domov. Presne ako sme sa dohodli s Laurou. Išla som si po pečiatku do pasu, ktorá by v prípade potreby strážcom zákona potvrdila, že som naozaj opustila aspoň na chvíľu Spolkovú republiku Nemecko a zabezpečila mi zároveň predpokladaný a bezproblémový návrat späť. Započala som prvú stránku vlastnej „Príručky trikov pre ausländrov v ilegalite“ s úvodnou kapitolou, ktorá by mohla niesť názov: Vyšla dverami, aby sa vrátila oknom. Keby už v tých časoch existovali prísne kontroly na hraniciach, aké nasledovali asi o rok neskôr, pravdepodobne by veľmi rýchlo ukončili nielen moju kariéru au-pair, pretože ako som postupne zisťovala, aspoň polovica spolucestujúcich v každom z nasledujúcich autobusov vlastnila podobné tajné príručky.
Keď som mame prvýkrát povedala o svojej novej známosti, reagovala približne ako ja. S úsmevom a istou dávkou nedôvery zároveň.
„Oh, mein Gott!... A to budeme mať v rodine Turka?“
V podstate bola veľmi tolerantná a nemiešala sa do mojich záležitostí a rozhodnutí. To po nej som zdedila dušu nebojácneho cestovateľa a presne ako ona som rada spoznávala cudzie kultúry. S novou, nečakanou správou sa v podstate veľmi rýchlo zmierila. A prípadné pochybnosti sa snažila neprenášať na mňa. Vedela, že mi môže dôverovať, že nie som žiaden vetroplach a hlavu používam na rozmýšľanie.
„Mami, Micky by ma rád prišiel vyzdvihnúť autom na Slovensko. Prekážalo by ti to?“, spýtala som sa jej po telefóne, keď bol stopercentne istý termín môjho príchodu.