Katolícke Bavorsko

V Nemecku je zvykom, že prváci začínajú svoj veľký deň školáka so „Schultuete“ v rukách a podľa neho sú na ulici okamžite identifikovateľní. Je to asi metrový kužel z tvrdého papiera, zvonku patrične vyzdobený (mnohé vyzerajú ako malé umelecké diela) a zvnútra bohato naplnený. Sladkosti každého druhu si v ňom delia miesto s drobnými pomôckami ako guma, pravítko, ceruzky...
Chlapci a dievčatá si ich hrdo nesú na ceste do školy, akoby chceli dať celému svetu najavo: pozri, už aj ja som Veľký či Veľká!
Vtedy na začiatku som tento rokmi zaužívaný zvyk ešte vôbec nepoznala, a tak som výtvoru v Rafaelových rukách neprikladala žiaden väčší význam.
“Tak ako ste začali tento týždeň, školáci?“, chcela vedieť Anka.
“Myslím, že dobre. Rafael sa zatiaľ nesťažoval. Všetko je pre pre neho nové, vzrušujúce…“
“No som zvedavá, či sa mu bude páčiť i naďalej. Našich to očakáva o rok... a mimochodom, prečo vlastne volám! Lucia mi kládla na srdce, aby som ti nezabudla povedať, že ťa opäť pozýva na návštevu. Cez víkend, ak môžeš.“
“Deje sa niečo? Alebo len tak, pretože som jej chýbala počas dlhej dovolenky?“
“Veď vieš, že ona ťa má rada.“
(No áno, ale iba do tejto návštevy, ktorá bola poslednou na veľmi dlhú dobu.)
“Podľa plánu nemám zatiaľ žiaden babysitting, takže by som prišla.“
“A prezradím ti ešte niečo...“, zatiahla Anka tajomne, „mám nového nápadníka!“
“Čože??? A koho?“, horela som nedočkavosťou.
”Si predstav, aký trapas sa mi stal!”, pokračovala ďalej, “minule odchádzala po obede Lucia autom do roboty a my sme ju s deťmi odprevádzali. Mávali sme jej na chodníku, až kým nezašla za zákrutu a v tom momente som zbadala, že vchodové dvere od domu sa zabuchli. A ja všetky veci vnútri!”
”Takže si narýchlo organizovala deň hier na lúke”, zasmiala som sa a čakala, ako sa príbeh bude vyvíjať ďalej.
”No to vieš! Zbehla som zazvoniť susedovi cez cestu a spýtala sa ho, či mi nemôže požičať rebrík.”
”A na čo si ty potrebovala rebrík?”
”Okno v mojej izbe bolo otvorené. Myslela som si, že vyleziem po rebríku hore a otvorím nám dvere.”
”A ďalej?”
”Veď vydrž, neprerušuj!”, napomenula ma Anka, “Tobias je asi o dva roky starší odo mňa. Vyzerá veľmi dobre, ale ja ti neviem…”
”Anka!”, zvolala som vyčítavo, “čo máš zasa proti nemu??? Vyzerá dobre? Ber všetkými desiatimi!”
Obidve sme sa naraz začali smiať.
”No dobre, pokračuj. Už ťa nebudem vyrušovať, keď si sama chceš stáť v ceste!”
”Takže Tobias doniesol rebrík, vyliezol po ňom hore a otvoril nám dvere. Odvtedy sa celá ulica zabáva, aký Romeo sa to ku mne dobíjal za bieleho dňa! A vieš, ako si zo mňa strieľa Michael?”
”No to si dokážem celkom živo predstaviť.”
”Lenže ono to tým príbehom neskončilo. Tobias k nám teraz každý deň chodí na kus reči a navrhol, že ma bude voziť na kurz nemčiny… ževraj to má po ceste! A Michael má o material na vtipkovanie postarané. Smeje sa, že sused tam už päť rokov býva, ale kým som u nich nebola ja, ani raz nezavítal na návštevu.”
”Však nech je rád udržovaniu dobrých, susedských vzťahov! Navyše ich odbremení od jednej povinnosti!”
Od príhody s rebríkom mala Anka pravidelný odvoz do jazykovky na džípe sympatického majiteľa zaručený.
A kým sa medzi nimi dobré, susedské vzťahy upevňovali, začali sa nad našim priateľstvom zaťahovať čierne mračná. Na víkend u nich som sa ako vždy veľmi tešila a netušila, že tentokrát budem odtiaľ odchádzať so zmiešanými pocitmi.

Októberfest bol omnoho gigantickejší než Frühlingsfest. Opäť som raz vypustila zo seba to malé dievčatko, ktorému žiaria oči pri pohľade na kolotočiarske monštrá oveľa intenzívnejšie, než pri pohľade na vianočný stromček s celou kopou darčekov pod ním. Dokonca sa mi po dlhom prosíkaní podarilo prehovoriť Anku na jednu jazdu.
“No dobre, keď už nechceš ísť na žiadne divoko katapultujúce stroje, vyberieme si niečo piankovské. Predsa nemôžeš odtiaľto s kľudným svedomím odísť naspäť domov, keď si aspoň niečo nevyskúšaš! To ako keby si tu potom ani nebola...! Pozri tamto. Vyzerá to ako húsenková v strašidelnom zámku. Čo povieš, vyskúšame?“
“Keď inak nedáš, tak dobre teda. Ale iba výnimočne tento jeden krát. Naozaj si myslíš, že to bude bezpečné?“
“Samozrejme. Musíš sama uznať, že to vyzerá zatiaľ najlepšie zo všetkého, čo sme doteraz videli. Vnútri som síce nebola, ale už len skutočnosť, že dráha ide stanom, nám zaručuje kľudný priebeh.“
Zasa jeden nesprávny odhad na mojom konte...
Zakúpili sme si vstupenky, nasadli sme do jedného z vozov v dlhom rade, počkali, kým si nás miestni zamestnanci skontrolovali z hľadiska platiaceho i bezpečnostného a pozvoľným krokom sa posediačky vydali do vnútra stanu.
Akonáhle nás pohltila tma, stroje zaškrípali a ja som konečne pochopila, prečo je v časti kolotočového názvu slovíčko BLESK. Ale vystúpiť sa už nedalo. Mne osobne takáto jazda neprekážala, ale vedela som, že Anka už na moje predpovede nedá. Stratila som jej dôveru na poli októberfestovom behom troch minút, ktoré sme strávili spoločne priviazané na „reťazi“, divoko jačiac, lietajúc vzduchom sem a tam, hore a dole, krútiac sa dokola a nič nevidiac.
Ďalších päť minút som následne investovala do ospravedlňovanía, veď ja som naozaj netušila, čo nás čaká a neminie...
A potom prišiel deň, s ktorým nik nerátal, ktorý otriasol základmi v rodine a zásadne zmenil jej rokmi zaužívané pravidlá.