Medzi mlynskými kameňmi

V Bavorsku začínajú letné prázdniny každoročne až v prvom augustovom týždni. Rok 1995 bol výnimočný tým, že sa jednalo o posledné, naozaj bezstarostné prázdniny v živote malého Rafaela. Po nich začínala nielen škola a povinné striedanie A, B, C za jedna plus jedna, ale v blízkom období ho očakávali i ďalšie náročné zmeny ... a pre mňa to znamenalo, konečne sa nejako konkrétnejšie rozhodnúť, čo ďalej...
Presne v tom týždni dorazil velikánsky balík z Francúzska.
“Laura, pozri, čo dnes došlo. Predpokladám, že sú to tie vázy, ktoré ste si s Pierrom nechali vyrobiť na zákazku počas dovolenky v St. Maxime.”
“Ukáž”, zahľadela sa na odosielateľa na krabici, “veru, tuším máš pravdu. Konečne prišli. Už som si pomaly začala myslieť, že ich v tomto živote ani neuvidím.”
“No tak za tú cenu, čo ste zaplatili plus cena za dopravu … to by som ja istotne urgovala.”
“Máš pravdu, lacné neboli, ale vždy som túžila niečo podobné vlastniť”, povedala a začala opatrne rozbaľovať obsah zahraničnej zásielky.
“Ja by som ti také vyrobila i za polovičnú cenu”, zasmiala som sa, “nuž ale čo narobím, keď si sa ma zabudla spýtať…”
“Le vase” dostali pridelené čestné miesto v obývačke. (Do deja opäť vstupujú o niekoľko mesiacov neskôr).
Na letnú dovolenku sme išli tentokrát oddelene. Rodina zakúpila už mnoho týždňov dopredu letenky na lietadlo smer Austrália, s cieľom presondovať územie Aborigéncov a kengúr a zároveň zozbierať základné informácie ohľadne vysťahovalectva ku protinožcom. Laure som pred odchodom sľúbila, že sa doma porozhliadnem po nejakej vhodnej kandidátke na moje miesto au-pair. A jednu takú som už mala vo výhľade.
“Alida, čo by si povedala na týždennú návštevu Slovenska so mnou a s Mickym?”, spýtala som sa jej hneď, ako mi Laura potvrdila konečný augustový termín.
”Naozaj by ste ma vzali so sebou, Honey?”, spýtala sa ma nadšene.
“No ktohovie, kedy ty zasa zavítaš do Európy, tak treba teraz využiť všetky možnosti a trochu ňou pocestovať!“
“Super, prijímam, len dúfam, že to nie je na konci augusta, pretože vtedy idem s našimi do Talianska“, nachvíľu sa zamyslela a pokračovala, „ale budem k vám vôbec môcť ísť? Nepotrebujem víza alebo nebodaj iné povolenia?“
“Všetko si predom zistíme na našom veľvyslanectve. Našťastie je jedno aj v Mníchove, takže si nemyslím, že by sme mali mať nejaký problém. Iba ak by ťa vaši nepustili. Ale vlastne i ty ako au-pair máš podľa platných pravidiel nárok na vlastnú, týždennú dovolenku, ak si odpracuješ celý rok. A doteraz si si ju neminula...“
Jej domáci samozrejme nenamietali nič proti, na veľvyslanectve sme získali vízum do piatich dní, moja vyhliadnutá kandidátka nám zhodou okolností ponúkla bývanie vo svojej a priateľovej garzónke, a tak sme sa v stanovený deň vydali na cestu. Tentokrát sme si prezieravo a predom vybavili parkovanie vo dvore u sesternice. Naše prvé, motorizované kroky po prekročení hranice viedli práve ku nej.

Na druhý deň sme podľa dohody zazvonili o piatej poobede pri dverách Petrovho bytu. Nachádzal sa v mestskej časti Ružinov, neďaleko Miletičky. Otvorila nám sympatická, štíhlulinká, mladá baba. Vlasy mala vyčesané do copu, takže vyzerala ako dievčatko. Bola od svojho muža približne o desať rokov mladšia. Na rukách držala asi ročného chlapčeka. Z tmavých očí mu vykúkalo riadne šibalstvo.
“Ahojte a poďte dnu“, usmiala sa na nás milo a hneď v tom momente sa spoza jej chrbta vynoril i domáci pán.
“No nazdar mládež! Nehanbite sa a vstúpte! ... Takže moju lepšiu polovičku a držiteľa rodu ste práve teraz spoznali. To je Majka a malý Peťko. A veľký Peťo vám ihneď namieša niečo na privítanie!“
Zaviedli nás do priestrannej obývačky, kde už na nás netrpezlivo čakala aj moja sesternica s mužom a hneď sa pustili do znášania všakovakých, chrumkavých dobrôtok a lahodných nápojov.
Alida so záujmom sledovala chlapčeka, hrajúceho sa v našej tesnej blízkosti.
“Koľkože to má on rokov?“, spýtala sa po chvíli, podávajúc mu malé autíčko.
“Prednedávnom oslavoval prvý rôčik, teraz má trochu viac ako štrnásť mesiacov“, odpovedala Majka.
“A to už behá bez plienky???“, nechápavo krútila hlavou Juhoafričanka, „moja Andrea bude mať tri roky a veruže ešte stále nosí pampersku! Ja ani vlastne v Nemecku nepoznám žiadne dieťa, ktoré by bolo v tomto veku bez... “
“No vieš, ono je to hlavne otázka financií. Keby ľudia na Slovensku zarábali toľko, čo zarábajú ich nemeckí kolegovia, asi by si tiež hlavu nelámali nad nosením či nenosením plienok. U nás sa snažia maminy čo najskôr naučiť svoje deti na nočník, aby výdavky týmto smerom neprerástli rodinný rozpočet. Tu sa ľudia musia inak vedieť obracať, ak chcú prežiť!“
“Len sa nám to zatiaľ moc nedarí“, zapojila sa so smiechom do rozhovoru domáca pani, „Peťko je veľký šibal a vždy čaká na to, keď sa nepozeráme a pustí si potrebu tam, kde práve stojí.
Junior sa musel vyznačovať aj ušami netopiera, pretože len čo mama s tatom odišli do kuchyne pripravovať večeru pre hostí, učupil sa za velikánsku palmu v rohu obývačky, stiahol gate a nerušene sa tam vykakal. Malú kôpku sme postrehli v okamihu, keď sa postavil, prstom ukazoval za kochlík s rastlinou a nahlas vykrikoval: „Be, be, be...“
Majka patrila medzi trpezlivé mamičky. Kľudným hlasom najprv synátorovi vysvetlila, že niečo také sa nerobí do kúta, ale do nočníka a následne odstránila dôkazový materiál.
Ten večer prebehol v skvelej atmosfére. Prebrali sme všetky možné témy, nasmiali a najedli sa do popuku a domov odchádzali s príjemným pocitom.
Ešte vo dverách nám, teda skôr Mickymu, navrhol Peter program na ďalší deň.
“Čo povieš na to, keby si dievčatá zajtra vyrazili samé do mesta a my by sme si spoločne išli zahrať futbal? Trénujem pravidelne s partiou, takže by si sa tentokrát mohol pridať, hm? Stačí, ak dôjdeš poobede do firmy a prinesieš si so sebou niečo vhodné na športovanie.“
“To je výborný nápad“, odpovedala som nadšene za neho, „aspoň si od nás na chvíľu oddýchneš!“
“Súhlasím, rád si s vami zabehám.“
Na druhý deň sa Micky vrátil z futbalu s nie práve najlepšou náladou.
“Čo sa stalo?“, spýtala som sa prekvapene.

Ďalším kameňom úrazu sa stala samotná Alida. Začiatok nezhôd s Mickym začal v momente, keď sme si jedného teplého, letného podvečera zašli sadnúť do cukrárne na zmrzlinu. Pri stole vedľa nás sedel mladý, pohľadný muž. Okamžite odhadol situáciu, kto ku komu patrí a nezáväzne sa prihovoril veselej Afričanke v nemčine, v reči, ktorú zachytil z našej hlasnej komunikácie. Alida reagovala ako vždy – spontánne, so smiechom. Tak, ako by reagovala väčšina z nás. Keď sme opäť osameli, prekvapil nás Rahmi svojou nečakanou otázkou.

už iba dve posledné kapitoly a FINITO