MMK II

(volne pokracovanie)
O vytvorení domova sme pomaly začali uvažovať aj my s Mickym. Prestalo nás baviť neustále pendlovanie a občasné nocovanie po hoteloch, ktoré išlo aj dosť do peňazí. Potrebovali sme vyriešiť otázku, kam so mnou po skončení ročného pobytu u rodiny. Do jeho bytu som sa nemienila nasťahovať. Mestečko, kde býval, bolo dosť od ruky a ja som chcela zostať niekde na dosah známeho teritória, alebo priamo v Mníchove. Začali sme systematicky prehľadávať inzeráty ohľadne bývania. Rad za radom sme trpezlivo listovali všetkými dostupnými novinami. Mníchov spolu so svojim blízkym okolím stojí v štatistikách už desaťročia na prvom mieste, ako najdrahšie mesto Nemecka. Pamätám si, keď si Laurin starší brat s rodinou kúpili obrovský rodinný dom s veľkou záhradou v jej rodisku a ona pol dňa prehíkala nad fantastickou kúpou.
„Za cenu nášho by si tam hore mohol kúpiť tri domy a to je ešte ich záhrada trojnásobne väčšia než naša!“, skonštatovala, „no čo už, Mníchov je Mníchov!“
Pravdivosť poslednej vety sme pocítili čochvíľa na vlastnej koži. Zbierali sme iba záporné odpovede na našu otázku: „Je ešte vaša ponuka aktuálna?“
“Už toho mám po krk!“, zahlásil jedného dňa Micky,“takto ten byt nikdy nezoženieme! Nemienim už telefonovať na privátne inzeráty. Kašlem na peniaze a odteraz pôjdeme cez makléra!“
V preklade to znamená, že zaplatíte mastnú províziu navyše. Nájomné sa v Nemecku delí na „Kaltmiete“ a „Warmmiete“. Kaltmiete zahŕňa iba nájomné za obytnú plochu a z neho sa vypočítava provízia pre makléra a kaucia. Presnejšie povedané, pri stanovení provízie vychádzate z dvojnásobku nájomného, čo je dané zákonom. Pri kaucii rátate s dvoj- alebo trojnásobkom hodnoty. Ak ku „Kaltmiete“ prirátate cenu za vodu a elektriku, prípadne kúrenie, dostanete výslednú hodnotu „Warmmiete“.
“Katja, zajtra sa môžeme ísť pozrieť na jednu garzónku pri univerzite!“, oznámil mi raz po telefóne Rahmi, „môžeš tam byť ráno okolo desiatej?“
“Samozrejme“, potešila som sa dobrej správe, „a myslíš, že máme šancu ju dostať, ak by sa nám páčila?“
“Ako odhadujem tohoto makléra, tak áno. Myslím, že mu je absolútne jedno, koho do nej nasťahuje.“
Na druhý deň som sa dostavila na minútu presne na zadanú adresu. Ulička bežiaca paralelne s Ludwigstrasse, bola nie príliš širokou jednosmerkou s množstvom malých, zaujímavých obchodíkov a reštaurácií. Nachádzali sme sa takmer v priamom centre Mníchova a zovšadiaľ sme cítili pravý mestský ruch. Dom, pred ktorým ma čakal Micky, patril medzi typické novostavby odhadom z rokov sedemdesiatych. Veľká mrežová brána, poskytovala pohľad na desiatky odstavených bicyklov a zelený dvor v pozadí.
Za niekoľko minút sa dostavil aj maklér. Už na prvý pohľad mi bol neskutočne nesympatický. Jeho do červena svietiaca tvár mi pripomínala vzhľad alkoholikov. Premeral si ma od hlavy po päty a okamžite zisťoval, prečo som na obhliadke prítomná i ja.
“To tu budete bývať spolu?“
“Nie. Ja bývam na juhu Mníchova. Prišla som, aby som priateľovi pomohla pri rozhodovaní.“
“Aha! No dobre. Poďte, ukážem vám byt. Nachádza sa na prvom poschodí.“
Vstupná hala, ani schodište nemali priame, denné svetlo a pôsobili na mňa dosť pochmúrne. Maklér zapol umelé osvetlenie a svižne vybehol hore po schodoch. Na tmavej, dlhej chodbe zamieril doľava. V rýchlosti som odhadla asi desať potencionálnych susedov na poschodí.
Odomkol dvere a nechal nás vstúpiť ako prvých. V ten deň bolo krásne slnečno, a tak garzónka ako na objednávku žiarila v najlepšom možnom svetle. Hrejivé lúče sa predierali dnu cez veľkú presklenenú plochu na druhom konci bytíku. Hneď za vchodom sme sa ocitli v malej kuchynke s najzákladnejší, sparťanským vybavením. Oproti nej sa vchádzalo do stiesnenej kúpeľne so sprchovacím kútom a WC. Obývací priestor delili od kuchyňopredsiene veľké, vstavané skrine. V prvom momente som sa potešila ponúkanemu, odkladaciemu priestoru vo výbave garzónky. Jeho skutočnú nevýhodu som spoznala až neskôr.
S Mickym sme vyšli i na balkón. Našťastie smeroval do tichého dvora a poskytoval nám pohľad na malú, zelenú džungľu priamo v Mnichove! Zistili sme, že každý zo susedov ma taký istý balkón a vzájomne nás oddeľuje iba tenká prepážka. Necítila som sa príjemne pri myšlienke, že k nám môže kedykoľvek niekto nepozorovane preliezť – a veruže sme mali neskôr i jedného nevítaného návštevníka – ale nedalo sa nič robiť, potrebovali sme pomaly niečo zohnať...
“Ak máte záujem, môžeme hneď zájsť ku mne do kancelárie a podpísať potrebné dokumenty“, tlačil na nás nesympatický sprostredkovateľ svojou maklérskou taktikou.
Nájomné nebolo až tak hrozné, práveže na danú lokalitu prvopohľadne celkom prijateľné – lenže to sme vtedy ešte netušili, prečo asi..., a tak Micky ešte v ten týždeň podpísal zmluvu na naše prvé hniezdočko.
Nasťahovať sa mohol – a s ním tajne i ja - od prvého októbra.