Osudná cesta

“Takže o dva týždne prídete s Mickym spolu?”, spýtala sa ma mama v telefóne začiatkom júna, keď sa blížila moja ďalšia plánovaná cesta na Slovensko.
“No keď nás prichýlite…, tak áno, radi by sme…”, odpovedala som, pričom som cielene predlžovali vybrané slabiky, čím som chcela dať najavo, že bez súhlasu rodinnej rady nikoho cudzieho domov neprivediem.
“Šak prídite, nejako sa pomestíme. A ako vlastne prídete?”
“Autom.”
“Kačena, neblázni. Nechcete ísť radšej autobusom? Predsa len je to istejšie.”
„Mami, ale čo narobím? Micky je rozhodnutý ním ísť a nedá sa presvedčiť o opaku.“
„Hm. Veď rob, ako myslíš, ale moc sa mi to nepáči….a mimochodom, aby som nezabudla, predĺžili ti neplatené voľno v robote.“
„Čože??? To nemyslíš vážne! Ako je to možné?“, zvolala som prekvapene.
Pri poslednej návšteve som totižto nechala doma čistý hárok papiera s mojim podpisom a poprosila mamu, aby mi s vedúcou smeny napísali vhodnú výpoveď. Netrúfla som si ju zoštylizovať sama, aby som náhodou na niečo dôležité nezabudla.
“No vieš, Ľubka ma presvedčila, aby sme namiesto výpovede požiadali o predĺženie toho neplateného voľna…”
“Ale mami”, skočila som jej do reči,” to bolo úplne zbytočné. Teraz budem mať pocit, že ich ťahám za nos. Mali ste tam radšej dať tú výpoveď… Veď vieš, že sa na svoje miesto už neplánujem vrátiť.”
“Tak už na to nemysli, žiadosť je odsúhlasená, na tom sa momentálne nič nezmení a ty mi radšej prezraď, čo vám môžem pripraviť k jedlu? Čo ten tvoj Micky môže a čo nie… Môžem spraviť na privítanie napríklad také grilované kura s ryžou?”
“Grilovaným kuraťom isto nič nepokazíš. A on už v poslednej dobe jedáva i bravčové, takže sa moc netráp a sprav, čo sama uznáš za vhodné.”
Základný stravovací plán sme odsúhlasili spoločne ešte v ten deň a ani jedna z nás pritom netušila, že všetkým ako šibnutím čarovného prútika prejde chuť do jedla na celý plánovaný pobyt.