Osudná cesta 3.

Zrazu sa otvorili vchodové dvere a do bytu vošiel môj brat.
„Tak ako? Dozvedel si sa niečo?“, vrhla som sa na neho s nedočkavosťou v hlase.
„Hm, ako som predpokladal… má v tom prsty Oliverová banda. Spolužiak teraz niečo zisťuje a večer sa máme stretnúť pred našim domom.”
Zvyšok dňa sme sa sa prechádzali po meste. Ukazovala som Mickymu stred Bratislavy – Michalskú vežu, Starú radnicu, Primaciálny palác, ale ani moje obľúbené pamiatky nedokázali zbrúsiť nervozitu, ktorá zákonite nahlodávala moju nervovú sústavu. Paradoxne najkľudnejší z nás všetkých bol práve on. Aspoň sa tak tváril.
Konečne sme sa dočkali večera. Keď zazvonil vchodový zvonček, zišli sme dolu schodmi. Nemala som tušenia, kto vlastne na dohodnuté stretnutie príde. Skoro mi oči vypadli, keď som ho tam zbadala. Na tú tvár by som nikdy nezabudla. Jeden z najväčších grázlov na škole a dnes ževraj jeden z obávaných šéfov podsvetia. Oliver.
“Ahoj, pamätáš si ešte na mňa?”, usmieval sa tým svojim krivým úškľabkom do šera chodby.
“Samozrejme, ahoj”, odpovedala som a vôbec netušila, kam tento rozhovor povedie.
Snažila som sa pokojne odpovedať. Na jednej strane by som mu s radosťou natrhla ten odporný úsmev, na druhej som musela brať ohľad predovšetkým na svoju rodinu. Pred mafiou si človek nikdy nie je istý a ja som ich nepotrebovala zbytočne zapliesť do jej nebezpečných chápadiel.
Okrem mňa, Mickyho a Olivera boli spolu s nami dolu aj môj brat a jeho spolužiak. Opäť som robila tlmočníčku.
“Toto poznáš?”, vytiahol zrazu Oliver niečo z vrecka svojich nohavíc.
Prekvapene som pozerala na kruh s palmami. Ten zo stredu volantu našej Jetty. Netušila som, že sa dá vymontovať či vypáčiť. Okamžite ho spoznal i Micky. Rozhovor som mu prekladala priebežne a iba to, čo som pokladala za dôležité. Dovtedy stál ticho vedľa mňa a takmer nič nehovoril. V danom momente bol však akýkoľvek preklad zbytočný. Hneď som zaregistrovala, že Mickyho trpezlivosť sa zrazu vytratila, pohár pretiekol, len čo zbadal tú vecičku.
„Odkiaľ to má?“, priam zakričal a ozvena jeho vety sa niesla chodbou nášho štvorpodlažného domu.
„Je to z vášho auta?“, spýtal sa Oliver.
„Áno, odkiaľ to máš?“, odpovedala som nahnevane.
“To je moja vec, otázky tu kladiem ja. Viem, kto to auto zobral a môžem zistiť, ako by ste ho zasa dostali naspäť. Bude to však čosi stáť!”
Snažila som sa ovládať, ale všetko v mojom vnútri vrelo. Preložila som Oliverovu správu do nemčiny.
Micky sa už tiež iba veľmi ťažko ovládal. Z očí mu sršal neskrývaný hnev.
“Tak mu povedz, že ak nám to auto dozajtra nevrátia, zavolám si ja z Nemecka svoju mafiu. Príde celá Aliho rodina a moji bratia! Však mi celej tejto bande ukážeme, čo je to rodinná súdržnosť medzi Turkami! A nech zabudne na nejaký úplatok!”
“Prestaň…neštvi ma ešte i ty. Nepočúval si ma prvýkrát, ale teraz ti nedovolím, aby si sa tu vyhrážal. S nimi sa nepotrebujeme zapliesť. Ani teraz, ani neskôr. Keď už nemyslíš na nič iné, tak mysli aspoň na moju mamu. V žiadnom prípade nedopustím, aby si ju alebo niekoho iného z mojej rodiny do niečoho zatiahol iba preto, že si pár kohútov bude riešiť svoje účty. V Nemecku si rob, čo chceš, ale tu sa budeš odteraz riadiť podľa mojich pokynov!“, doslovne som po ňom štekala. Únava, nervozita, hnev a strach zároveň ma mali úplne vo svojej moci.
„Za toto mi ešte zaplatia. Oko za oko…, ale ako myslíš. Tak to vybav ty“, odpovedal Micky urazene.