Prcháme z garzónky

Na konci septembra vyzdvihol Micky u makléra kľúče od garzónky. Hneď v ten deň sme nakúpili sadu čistiacich prostriedkov a spoločne drhli všetky i tie najskrytejšie kúty niekoľkokrát dookola. Keď sa naše hniezdočko blýskalo čistotou, vybrali sme sa do obchodnej zóny na severe mesta a okrem jednoduchej, rozťahovacej sedačky pribalili do prvej výbavy aj menší stolík, lampu, dva hrnce, poháre, taniere a príbory a vznášali sa šťastím na oblaku č.7 (spojenie, ktoré sa používa v nemčine). Postupom času sme svoju zbierku rozširovali o ďalšie bytové doplnky menších či väčších rozmerov.
Dlho sme sa však netešili. Už niekoľko dní po nasťahovaní sme zistili, že nie sme jedinými obyvateľmi garzónky. Naši spolubývajúci sa vyznačovali tým, že počas dňa boli v najväčšej tichosti zalezení po všetkých skrytých kútoch a akonáhle sa začalo zvečerievať, vydávali sa na potulky do priestoru medzi našimi štyrmi stenami. Správnejšie povedané, zdržiavali sa skôr v kuchynkopredsienke, občas zašli i do kúpeľne. A to bez akéhokoľvek platného povolenia od nás!
“Micky, už aj poď sem!!!“, kričala som, akoby bol odo mňa na päť kilometrov vzdialený, „ pozri čo tu lezie! Fuuuuj!“
“Šváby“, zamyslene skonštatoval a začal otvárať jednotlivé skrinky vstavanej zostavy, ktorú som kedysi vychvaľovala do nebies.
“Pravdepodobne idú odtiaľ. Pozri, aké sú vzadu fúgy. Určite sú tam poschovávané.“
“To keby som vedela pred podpísaním zmluvy, tak ma sem nik nedostane! Už rozumiem, prečo bolo nájomné také nízke...“
“Hneď zajtra zájdem do obchodu a kúpim vhodný postrek. Tak im podkúrim, že sa u nás viac neobjavia! Uvidíš.“
“No v to dúfam.“
Ako povedal, tak i spravil. Micky bol veľmi praktický človek a mal vskutku zlaté ručičky. Čoho sa chytil, to zdokonalil, opravil, skrášlil. Iba tie šváby sa mu nepodarilo vyničiť! Asi tri dni sme nezazreli žiadnú pochodujúcu príšerku s tykadielkami na hlave. Nadarmo sme sa však radovali, tie potvory sú proste neporaziteľné. Cez systém vstavaných skríň sa k nám začali rojiť noví privandrovalci od susedov, ktorí veľmi rýchlo zaregistrovali neobývané územie. Apropo susedia! Tak, ako pochmúrne na mňa pôsobilo schodište, javili sa mi pochmúrnymi i obyvatelia rodu homo sapiens v tom dome. Žili v ňom prevažne cudzinci z rozvojových krajín.
No a potom prišiel deň, keď sa zbierka nevítaných hostí rozšírila o nových členov zo skupiny cicavcov. Poznávacie znamenie: roztomilá papuľka, dlhý chvost, veľké uši a „šedý kožíšek“.
“Micky, videl si?“, nadvihla som sa na sedačke a od toho momentu ma už nezaujímal film v televízii.
“Čo som mal vidieť?“, odpovedal ospalo a ďalej sledoval program.
“Po balkóne nám prebehla myš!“
“Prosím ťa, čo by tu robila?“
“Čo ja viem, čo chce? Neprezradila mi to, iba rýchlo prebehla po múriku.“
“To sa ti iste iba zdalo.“
“No to určite. BOLA TAM MYŠ!“
Pochopila som, že bez pádnych dôkazov nemusím nateraz v rozhovore pokračovať. A pádne, štvorlabkové dôkazy nenechali na seba dlho čakať. Snáď o dva dni neskôr nám obom duo „Munic mice“ (mníchovské myši) predviedlo artistickú ukážku šikovného šplhania sa.
“Tak už mi veríš, že nevidím žiadne biele myšky?“ spýtala som sa víťazoslávne Mickyho.
“ Mhm. Predpokladám, že sem chodia z podzemných tunelov a táto zelená džungľa pod oknami je pre ne tiež vítanou skrýšou.“
Ak raz budete cestovať metrom, postavte sa na stanici na okraj nástupišťa a po chviľke pozorovania určite objavíte hneď niekoľko exemlárov malých hlodavcov.
A tá najodvážnejšia z nich nám jedného večera vbehla dokonca dovnútra. Skoro mi oči vypadli, keď som zbadala malú, šedú guličku pod lampou, ako si v žiari svetla poctivo čistí svoj kožúšok.
“Micky, či mi veríš, alebo nie, máme na návšteve myš. Keď sa otočíš, uvidíš ju. Ja najprv vezmem metlu, ty otvor balkónové dvere a spolu ju snáď nejako vyženieme.“
Vyzeralo to tak, že sa malá hryzka presne vyzná vo vnútri. Akonáhle sa Rahmi postavil, spozornela a bežala sa radšej schovať za sedačku. V momente ako zbadala nepriateľský pohľad mojich očí a metlu s dlhočiznou rúčkou vo vystretej pravici, pripravenej na súboj, rozhodla sa zmeniť taktiku a opustiť bojové pole bez straty na životoch. Tá malá potvorka presne vedela, kade vedie cesta za slobodou a zvolila si najkratšiu trasu ku nej.
“Najradšej by som išla za tým nesympatickým maklérom a povedala mu tak od srdca svoj názor! Aby si časť peňazí vypýtal od ostatných nájomníkov, ktorí si garzónku delia s nami! Škoda, že musím mať zastrčené rožky!... Micky, tu dlho nezostaneme. Musíme hľadať niečo iné! Ale kým ju ešte máme, mohli by sme pozvať na návštevu moju mamu, čo myslíš?“