Prípad Veronika

Ako som už na začiatku spomenula, bola Veronika nastavená do modusu kopírovania svojho okolia. Do kurzu so mnou sa jej nahlásiť podarilo, a tak bolo načase odpozorovať niečo nové…
„Katka, už i ja mám priateľa“, prezradila mi jedného dňa s neskrývaným nadšením, „zoznámili sme sa v S-bahne. Je tiež moslim, ale pôvodom zo Srbska. Rada by som ti ho predstavila. Čo povieš, keby sme sa stretli vo štvorici niekde v meste?“
„V pohode. Povedz kde a kedy a my tam prídeme.“
Zraz sme si dali o pár dní neskôr v jednom z Mc´Donaldov na kraji Mníchova. Jej priateľ mi bol nesympatický od prvého momentu, ako som ho spoznala. Micky bol toho istého názoru. Neviem, čo na ňom Veronika videla, pretože sa k nej choval chladne, ba priam arogantne.
Keď Rahmi priniesol ku nášmu stolu tácku s jedlom, vybral z krabičky s hranolkami ten najdlhší kus a otočil sa ku mne.
”Dž-nem”, usmial sa, strčil si hranolku medzi zuby a tvárou sa nahol ku mne. Odpovedala som tiež úsmevom a odhryzla ponúkanú polovicu. Ústa sa nám spojili a Micky ma jemne pobozkal. V tom momente vzala Veronika z ich tácky ďalšiu hranolku, vložila si ju do úst, naklonila sa ku svojmu priateľovi a očakávala od neho tú istú reakciu. On jej však namiesto bozku hranolku surovo vytrhol a nepríjemne sa na ňu osopil.
“Preboha, skonči s takýmito somarinami a daj mi pokoj. Si trapná.”
Na podobnú reakciu nemala pripravený žiaden plán B, a tak iba zahanbene mlčala. Mne po tejto príhode bolo ihneď jasné, že si s jej priateľom nenájdeme spoločnú reč. Keď sa naše tácky vyprázdnili, rozlúčili sme sa a išli každý svojou cestou. Pokiaľ viem, Veronika sa s ním stretávala ešte istú dobu.
Jedného dňa som ju zoznámila i s Ankou. Cez víkendy sme sa schádzali s určitou pravidelnosťou a po nejakom čase som sa rozhodla, pozvať ju na víkend do mojej rodiny aj s následným prenocovaním. Zdá sa mi, že do toho momentu sa nikdy nesťažovala na svoje podmienky u Beldy. Ale od návštevy u nás sa zrazu začala prebúdzať. Otvorilo sa jej prvé oko.
“Ty máš vlastnú izbu, to je super. Ja spím v obývačke a nemám žiadne súkromie.”
“Tú obývačku poznám, tiež som v nej pár nocí prespala, veď vieš. Ale vyskúšala som si to iba týždeň a i to bol Mathias niekde na služobke.”
“No oni obývačku cez deň používajú a dokonca minule mi oznámili, že o dva týždne príde ku nim nejaká návšteva, tak sa mám spýtať svojich kamarátok, u ktorej by som mohla prenocovať, pretože moju izbu potrebujú pre hostí.”
“Super. A čo budú robiť, keď nenájdeš nijakú alternatívu? Nechajú ťa v spacáku na záhrade?”, spýtala som sa pobúrene.
“Už som sa rozprávala s priateľom, môžem prespať u neho.”
“Veronika, ale to nie je riešenie… spať môžeš mimochodom i u mňa, ale takéto jednanie s au-pair si predsa nemôžu dovoliť!”
“U nich je veľa vecí divných. Napríklad teraz v lete mi Belda povedala, že musíme šetriť vodou, a kým je teplo vonku, môžem sa chodiť sprchovať na kúpalisko pri jazere…“
„To nemyslíš vážne!“, zalapala som po dychu.
“A malého Lucasa tiež dosť zanedbávajú. Kebyže mu nekontrolujem pravidelne fľašu, tak mu to skysnuté mlieko alebo čaj v nej asi nik nevymení. Aj jedlo nechajú splesnivieť. Prijala by som takú rodinu, akú máš ty.”
“Veronika, ak nie si spokojná, zájdi si do agentúry a poraď sa priamo s nimi, čo máš robiť.”
Neviem posúdiť, nakoľko pravdivé boli jej výpovede. Problém so spaním v obývačke som zažila na vlastnej koži. Sťažnosti na jedlo si neviem dosť dobre predstaviť. Mne u nich vždy chutilo, ale zažila som stravovanie v ich domácnosti iba krátko a v zimnom období, keď sa potraviny nekazia tak rýchlo. A sprchovanie na kúpalisku? Jedine, ak by Belda niečo podobné zažila v Turecku a preniesla nevedomky niektoré zvyky do Nemecka… inak si to naozaj neviem vysvetliť. Na druhej strane som nemala pocit, že by Veronika úmyselne klamala. Patrila skôr ku tým naivným tvorom, ktoré omylom prezradia i to, čo nemajú. Aspoň do tej doby.
Potom pozvala Veroniku ku sebe na návštevu Anka. Tiež u nich prespala a strávila nezabudnuteľný víkend. Otvorilo sa jej druhé oko. Od toho momentu jej nespokojnosť zo dňa na deň stále viac narastala. Zistila, že život v iných rodinách môže byť o dosť príjemnejší a toto poznanie ju dohnalo o niekoľko týždňov k unáhlenému rozhodnutiu.
Predtým však sa jej podarilo naštrbiť náš kontakt s Beldou. Párkrát som totižto Veronike spomenula, že by som rada zoznámila Beldu s Mickym. Nejaký neznámy, vnútorný mechanizmus mi nahováral, že mi možno ona bude vedieť dať odpoveď na niektoré moje otázky, a tým mi pomôže zahnať pochybnosti ohľadne nášho vzťahu, že mi porozpráva niečo o svojom živote v Turecku, o zvykoch v tamojšej krajine, o jej obyvateľoch…
A zrazu jedného dňa poobede zazvonil u nás telefón.
“Katka, Belda by ťa rada videla a povedala, že môžete dnes večer s Mickym prísť na návštevu.”
“Veronika, si si istá? Neviem, či Micky bude môcť ísť. Najprv by som ho musela zohnať a dohodnúť sa s ním. A naozaj Belda chcela, aby sme k nim dnes večer prišli?”
“Áno, práve sme sa o tom rozprávali.”
“No vieš, zdá sa mi to také divné. Prepadovka na poslednú chvíľu. Ale ak myslíš… Vieš čo, zavolám mu a ty sa zatiaľ ešte raz spýtaj, či myslí naozaj dnes večer a ja sa ti hneď ozvem späť.”
Rahmiho som mala na telefóne okamžite a proti návšteve nič nenamietal.
A tak som nanovo vytočila Veroniku.
„Áno, Belda chce, aby ste prišli dnes“, potvrdila mi ešte raz pôvodnú správu.
„Tak teda dobre. Micky ma vyzdvihne asi za hodinu a predpokladám, že do ďalšej hodiny by sme mohli byť u vás. Už sa teším. Zatiaľ sa maj.“
To čo nasledovalo, som zjavne nikdy nepochopila. V dobrej nálade sme zaparkovali auto pred známym domčekom a zazvonili pri dverách. Otvorila nám Belda a prekvapene na nás pozerala.
„Ahoj Belda, tak sme teda tu. To je Rahmi, môj priateľ“, predstavila som ho, ako slušnosť káže.
Postavila sa pred vchodové dvere a vôbec sa netvárila, žeby nás chcela nebodaj pozvať dnu.
“Prišli ste za Veronikou?”
“No vlastne za tebou…”, odpovedala som prekvapene,”Veronika mi dnes volala, že sa chceš so mnou stretnúť…”
“Stretnúť? Dnes? To určite nie. Mathias je doma a už máme úplne iný program“, oznámila nám dosť stroho.
Pripadala som si ako v nesprávnom filme. Netušila som, kto si v ten deň zo mňa vlastne strieľa a čo to všetko má vôbec znamenať. Hoci sa s nami chvíľu rozprávala, mala som pocit, akoby jej celá situácia bola vrcholne nepríjemná a chcela sa nás čo najskôr zbaviť.
“Zavolám vám Veroniku”, povedala a narýchlo sa s nami rozlúčila.
Zostali sme prekvapene stáť vonku. Otočila som sa k Mickymu.
„Dž-nem, ja tomu akosi nerozumiem. Prepáč, že si sa trepal tých sto kilometrov úplne zbytočne…ale ja to fakt nechápem.“
“Z toho si nič nerob, no tak som sa raz previezol”, mávol rukou a nežne si ma pritúlil.
“Rada by som to hodila za hlavu ako ty, ale …pff, veď to je … ani neviem, čo. Dúfam, že nám to vysvetlí Veronika!”
Hneď ako sa otvorili dvere a zjavila sa v nich práve spomínaná osoba, začala som ju bod za bodom spovedať. Mohla som nahlas vysloviť, čo som mala na srdci, pretože slovenčine sme rozumeli iba my dve.
“Veronika, počúvaj, to čo malo znamenať?”
“Kati, ja neviem”, pozrela na mňa svojimi vyplašenými očami.
“Akože nevieš. Pred pár hodinami si mi tvrdila, že máme prísť a predpokladám, že si celý čas bola doma, takže niektorá z vás dvoch nás vodí za nos…”
“No Belda sa pohádala s Mathiasom, tuším bol proti tomu, aby ste prišli, ale nie som si stopercentne istá, o čom presne sa vadili…”
Počas rozhovoru sme si posadali naspäť do vozidla a Micky nás zaviezol do Mníchova. Cestou v aute sme ďalej vzrušene diskutovali o vzniknutej situácii, k žiadnemu adekvátnemu vysvetleniu som sa však nedopracovala. Zvyšok dňa sme strávili v centre mesta.
O pár týždňov neskôr ma prekvapil Ankin nečakaný telefonát.
“Kati, predstav si, práve mi volala Veronika. Už si s ňou hovorila? Vieš, čo je nové?”
“Nie. Zatiaľ netuším. Prečo? Čo sa stalo?”
“No neuveríš. Zavolala mi, že si zbalila všetky veci do kufra a moja rodina ju má prísť okamžite vyzdvihnuť, pretože sa rozhodla odísť od Beldy. Teba sa tuším nevedela dovolať.”
“Čože? To nemyslíš vážne!”
“No naozaj. Nežartujem.”
“A čo s tým má mať akože spoločné tvoja rodina?”
“No keď som jej položila podobnú otázku, tak povedala, že veď i teba chodia vyzdvihnúť na stanicu, keď ku nám ideš na návštevu.”
“Aha. A je ona vôbec normálna? To sa z čista jasna rozhodne a my sa máme postaviť do radu a skakáť, podľa toho, ako ona píska?”
“Tiež som sa jej snažila vysvetliť, že ty a moja rodina, to je proste výnimočný vzťah a navyše nejdú pre teba domov, ale iba na tunajšiu stanicu a v prípade vážnych problémov sa musí najprv skontaktovať s agentúrou a nejako to vyriešiť oficiálnou cestou. Na to mi povedala, že zavolá ešte tebe.”
“Vďaka za informáciu. Už budem teraz doma, tak uvidíme, čo bude nasledovať. Potom ti dám vedieť.”
Rozlúčili sme sa a za krátku chvíľu zazvonil telefón po druhýkrát.
“Kati, to som ja, Veronika. Počuj, rozhodla som sa odísť od rodiny, veci už mám zbalené. Naši práve nie sú doma. Mali by sa vrátiť neskoro večer. Môžeš povedať Mickymu, aby ma rýchlo prišiel vyzdvihnúť.“
„Veronika, kľud. A teraz pekne po poriadku. Chápem, že máš problémy s rodinou, tiež som si tam svoje užila, ale to sa nerieši takýmto spôsobom. Už minule som ti povedala, že musíš najprv zavolať do agentúry a požiadať ich o pomoc. Dobre vieš, že my s Ankou sme tu načierno a nepotrebujeme robiť našim rodinám nejaké problémy navyše. A mimochodom, ty nevieš, kde býva Micky? Že to má k vám vyše sto kilometrov?”
”Ale Kati, ja to už u nich nevydržím.”
“Vydržala si doteraz, tak týždeň či dva naviac ťa nezabijú. A povedz mi, čo vlastne plánuješ robiť ďalej, kde chceš bývať? Alebo sa vraciaš domov na Slovensko?”
“Nie, chcem zostať tu a nájsť si inú rodinu. Tento víkend je môj priateľ preč, preto som chcela prespať u teba alebo u Anky. Od pondelka môžem ísť bývať prechodne ku nemu, kým si niečo nové nezoženiem. Ale tu už nezostanem ani minútu naviac.”
„Veronika, ale si uvedom, že ty nebudeš spať u nás, teda myslím v mojej vlastnej alebo Ankinej domácnosti. My sa musíme tiež najprv spýtať našich rodín.“
“Tak sa spýtaj…”
“Ach, Veronika. Vieš čo, vôbec nesúhlasím s tým, čo robíš. Predstavuješ si to ako Hurvínek válku… No čo už s tebou. Vydrž pol hodinu, skúsim zohnať Lauru a porozprávam sa s ňou. Ale je piatok. To chodieva skôr domov, takže dúfam, že ju ešte zastihnem u nej v robote.”
Zasa som raz potrebovala hlboký nádych, než som vytočila číslo ordinácie.
“Laura, mám problém.”
“Čo sa stalo?”, spýtala sa vyľakaným hlasom, než som jej vôbec niečo stihla vysvetliť. Nebolo totižto zvykom, aby som ju volala na pracovisko.
“Veronika. Neviem, čo sa stalo, ale uteká od rodiny. A to doslovne. Má zbalené veci a čaká, že ju Micky hneď vyzdvihne. Nedala sa prehovoriť na žiadné iné riešenie. Sama neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť, ani vlastne netuším, čo sa stalo. Dozvedela som sa to iba pred necelou hodinou. A Veronika ma poprosila, či by nemohla u nás tento víkend prenocovať.”
“Kľudne môže prísť a aj prenocovať.”
“Ďakujem, Laura a nehnevaj sa, že ťa zaťažujem s cudzími problémami.”
“Ale, prosím ťa. Zachvíľu som doma a potom sa porozprávame, čo ďalej.”
Neviem, či to pramenilo z Laurinej túžby po dobrodružstvách, alebo sa ešte stále nezbavila averzie voči Belde. Je dosť možné, že spomienka na minulosť a skutočnosť, že som sa práve od Beldy dozvedela niektoré informácie ohľadne kauzy Tanja, napomohli jej momentálnemu rozhodnutiu.
Každopádne nebol čas na dlhé rozmýšľanie, musela som konať.
“Veronika, počúvaj. Môžeš ku nám prísť a aj u nás prespať tie tri noci do pondelka. Ale nik ťa nepôjde vyzdvihnúť. Cestu ku nám poznáš, sadneš na S-bahn a dovezieš sa pohodlne až pred náš dom. Počkám ťa na autobusovej zástavke, len mi daj vedieť, ktorým autobusom prídeš.”
“Dobre. Hneď vyrazím a ozvem sa ti zo stanice u vás.”
Prišla ku nám takmer súčasne s Laurou. Spoločne sme si sadli do kuchyne a začali diskusiu na tému „ako a čo ďalej?” Rozprávali sme sa iba chvíľu, keď zrazu zazvonil telefón.
“Nechaj tak, ja idem”, povedala Laura a zbehla ku klavíru.
Už pri prvej odpovedi sme s Veronikou takmer naraz znehybneli.
“Neviem, kde je vaša au-pair a Katja nie je doma a žiadam vás, aby ste na mňa nekričali.“