Prípad Veronika II.

Už pri prvej odpovedi sme s Veronikou takmer naraz znehybneli.
“Neviem, kde je vaša au-pair a Katja nie je doma a žiadam vás, aby ste na mňa nekričali.“
Nastala krátka pauza.
„Pozrite, ja neviem, aké máte problémy a je mi jedno, či ma niekde nahlásite. Dopočutia.“
S veľkými okáliskami sme pozerali na Lauru, keď sa vrátila naspäť do kuchyne. Ona sa iba sprisahanecky usmievala a s takým tým podtónom typu „to mi neuveríš“ v skratke zrekapitulovala práve prebehnuvší dialóg.
“Si predstavte … Belda vyzerá byť riadne naštvaná a obvinila ma z pomoci pri úteku jej au-pair. Že ona má pracovnú zmluvu s tebou“, zahľadela sa na Veroniku, „ a vyhrážala sa, že to bude riešiť oficiálnou cestou. V podstate ale vôbec netuší, kde si, iba skúšala, či niečo viem.“
„Pfff, tak to som rada, že som tento hovor nezdvihla ja. Absolútne by som nebola pripravená, s kľudom a prehľadom odpovedať. Asi by som sa hneď prezradila habkaním, že som zasvätená do prípadu nečakaného zmiznutia jednej slovenskej au-pair… Veronika, ale veď Belda mala prísť domov až neskoro v noci”, otočila som sa tiež ku nej.
“Áno. Tvrdila mi, že príde okolo desiatej.”
“No tak to si mala z pekla šťastie, že si jej s nabalenými kuframi nevletela priamo do náručia ešte vo dverách u vás doma. Ale to potom mení situáciu. Tu zostať nemôžeme. Nemala by som dobrý pocit. Bála by som sa, že sa každú chvíľu zjaví pod kuchynskými oknami.”
“Myslíš, že by toho bola schopná?”, spýtala sa pochybovačne Laura.
“Naozaj netuším, čo jej v tomto momente beží hlavou, ale ja preventívne zavolám Mickymu a niečo vymyslíme. Noci sú teplé, prinajhoršom prespíme v aute a ráno sa vrátim načas do služby.”
“Ale, prosím ťa, na to sa teraz vykašli. Zajtra nemám nič dôležité, takže môžem zostať s deťmi a upratovať sa tentokrát nebude.”
“Ďakujem Laura a teraz už naozaj idem zavolať Mickymu.”
Mobil mal zapnutý takmer stále, a tak som ho aj teraz zohnala okamžite. Narýchlo som mu opísala situáciu. Ani som nepotrebovala veľa vysvetľovať.
„Katja, ja teraz nemôžem odísť, ale však prídite vy dve za mnou a vyzdvihnem vás zo stanice. Alebo môžeš prísť ku mne domov. Trafíš tam sama?”
Už som párkrát bola na návšteve v mestečku, kde býval. Hrával totižto závodne dart za miestny klub a niekedy kvôli zápasom nemohol prísť pre mňa, a tak som išla ja za ním a čakala na skončenie turnaja v bare s veľkou, oddelenou halou, kde sa súťažilo. Alebo som sedela v aute pred domom, kým si on išiel niečo vyzdvihnúť do bytu, nikdy som však nechcela ísť s ním až hore.
“Neviem, či to nájdem, ale ozvem sa, keď dorazíme.”
Stretli sme sa na stanici. Kufor a Veronikine tašky sme nechali zatiaľ schované u mňa v izbe. Vzali sme si so sebou iba to najdôležitejšie.
“Dievčatá, keď už takto utekáte”, zasmial sa Rahmi, “mám pre vás neodolateľný návrh. Vo firme mám spolu s jedným kolegom obytný príves, ktorý normálne použivame ako kanceláriu. Nemáme tam síce WC, takže v prípade potreby budete musieť ísť do kríkov, ale je v ňom rozťahovací gauč a lavica, čo na jednorázové vyspatie úplne postačí. Čo myslíte? Bude to o.k. na dnešnú noc?”
„Samoška! Že nám to stačí, Veronika?“, otočila som sa nadšene ku nej a očami ju hypnotizovala k správnej odpovedi, „vždy lepšie než auto. S toľkým komfortom sme ani vo sne nerátali.“
V ten deň som sa dostala po prvýkrát do Mickyho firmy. Dovtedy ma akosi konkrétnejšie nezaujímala. Nemala som ani najmenšiu predstavu, čo presne značí toto v jeho ústach často skloňované slovo. V jednej z mestských štvrtí sa medzi obytnými domami nachádzal väčší, oplotený pozemok, na ktorom stálo snáď dvadsať či tridsať ojazdených áut rôznych značiek, farieb a veľkostí.
“Časť z nich patrí mne a časť môjmu partnerovi. Každý robí na vlastnú päsť, pričom nájomné za pozemok máme rozdelené na polovicu a v prípade potreby, teda keď príde nejaký zákazník, zaskakujeme jeden za druhého”, vysvetľoval nám Rahmi.
Naľavo od vstupu bol spomínaný príves bielej farby s priestranným vnútrajškom. Micky patril vždy medzi poriadkumilovné osoby, takže ma čistota v karavane nejako zvlášť neprekvapila. Ale objavila som vo vnútri niečo iné. Na poličkách stáli pokále zo súťaží, vedľa nich ležali medaile a na stenách boli zarámované články z novín a časopisov o Rahmiho úspechoch na regionálnych majstrovstvách v taekwonde. Musím priznať, jeho medailové umiestnenia mi lichotili, bola som hrdá na svojho čiernookého, bavorského Ramba s tureckými koreňmi.
Noc sme zvládli v pohode, teda vrámci možností. Ráno postavil Micky na kávu a odniekiaľ vyčaroval žemle, maslo a syr. Kým on pripravoval všetko potrebné na raňajky, vyšli sme s Veronikou pred karaván a naťahovali svoje skrehnuté údy na teplom slniečku ako dve lenivé mačky. Zrazu sa na druhej strane za plotom, presnejšie povedané tesne za jeho najvzdialenejším rohom, zjavila nejaká staršia Turkyňa. So zdvihnutými rukami a zaťatými päsťami divoko gestikulovala našim smerom a podľa môjho odhadu dopĺňala svoj nepriateľský prejav aj šťavnatými nádavkami na našu adresu. Nerozumeli sme jej ani slovo, keďže podľa všetkého nemčinu vôbec neovládala. Nebolo to nič neobvyklé, skôr typické. Mnohí Turci nejavia záujem o integráciu týmto smerom. Riešenie problému, už celé desaťročia opisovaného a spomínaného v médiách, je viac-menej v nedohľadne. Micky vybehol z prívesu a niečo jej v rodnej reči zakričal naspäť. Tiež sa netváril príliš priateľsky.
”Poďte dnu a nevšímajte si ju.”
“To čo malo znamenať?”, spýtala som sa udivene.
“Aaale, ona to má trochu pomýlené v hlave”, mávol rukou, “jednoducho si ju netreba všímať. Potrebuje sa vykričať a zasa bude dobre.”
“No niečim mi pripomenula našu bývalú susedu. Tá sa ževraj pomiatla po tom, čo jej zomrela dcéra a opustil ju manžel. Navonok vyzerala normálne, vždy pekne upravená, ale zrazu, teda vlastne pravidelne jej čosi preletelo hlavou a vtedy človek nechápal, čo sa deje. Často stávala na balkóne v spodnom prádle a vykrikovala opĺzlo na okoloidúcich ľudí.”
Viac som neznámej Turkyni nevenovala pozornosť, na túto scénku som si však spomenula asi o rok neskôr.
„A čo plánuješ teraz robiť, Veronika?“, spýtal sa jej Micky zvedavo, kým ja som si natierala prvú žemľu.
„Rada by som si našla novú rodinu, niekde bližšie ku Mníchovu.“
„Vieš čo ti mi teraz napadlo?“, skočila som im do rozhovoru, „takmer presne oproti nám žije rodina s tromi deťmi. Najstarší z nich chodí s Rafaelom do škôlky, stredný má asi tri roky a najmladšie dievčatko bude sláviť teraz niekedy prvý rôčik. Celú rodinu mám veľmi rada, sú strašne milí a práve minule ma ich mama pristavila a spovedala ohľadne au-pair. Povedala, že uvažujú o tejto alternatíve, ale asi až za pol roka. Ak teda naozaj chceš novú rodinu, môžem sa ich spýtať a snáď by si ťa vzali už teraz. A bývala by si hneď oproti mne. Čo ty na to?“
Netušila som, akú veľkú chybu robím, keď preberám iniciatívu v takýchto háklivých záležitostiach.
„Katka, to by bolo super. Prosím ťa, spýtaj sa ich čo najskôr.“
„V poriadku. Zájdem ku nim ihneď, ako to bude možné a uvidíme, či z toho niečo vzíde.“
Zvyšok soboty sme strávili spoločne v Mníchove a Veronika sa ešte v ten deň a po dôkladnom zvážení situácie rozhodla zavolať ďalšej kamarátke, na ktorú Belda nemala žiaden kontakt a poprosiť ju o nocľah na nastávajúcu noc. Spať v karaváne bez kúpeľne a možnosti akéjkoľvek osobnej hygieny, v jej prípade i na tvrdej lavici, nebolo ani pre jedného z nás to pravé orechové. Večer sme sa rozlúčili. Dohodli sme sa, že Veronika si zatiaľ nechá veci u mňa a ďalší postup bude závisieť od rozhodnutia “novej” famílie.
Hneď na druhý deň poobede som zaklopala na dvere našich susedov s tromi deťmi. Otvorila mi hlava rodiny. Prijala som pozvanie dovnútra a v mysli narýchlo robila posledné úpravy môjho príhovoru. Musel očariť, oslniť, presvedčiť.
„Čomu vďačíme za vašu návštevu?“, znela prvá otázka prekvapených manželov.
„Najprv sa vám musím ospravedlniť, že vás vyrušujem práve v nedeľu, ale keby sa nejednalo o tiesňovú situáciu, tak by som určite neotravovala.“
„O tiesňovú situáciu? Preboha, čo sa stalo?“, spýtala sa s obavami v hlase ona.
„No v tej zlej situácii sa vlastne nachádza moja kamarátka. Bola v au-pairkou v rodine v jednej dedinke pri Mníchove a časom zistila, že podmienky, aké jej tam poskytujú, sú v rozpore so základnými princípmi, ktoré určuje agentúra. Vysvetlovať, ako som ju spoznala, je momentálne trochu zdĺhavé, ale pochádza tiež zo Slovenska. Pozná ju aj moja rodina. Momentálne si súrne zháňa nové pôsobisko a mne pri tej príležitosti napadlo, ako ste minule spomínali, že tiež uvažujete nad au-pair. Preto som sa chcela spýtať, či nemáte záujem ju spoznať a eventuelne zvážiť možnosť, či by u vás nemohla nastúpiť v najbližšej dobe. Samozrejme iba v prípade, ak sa vám bude pozdávať a ak naozaj uvažujete o au-pair.”
„Ups, no to ste ma teda pristihli riadne nepripravenú“, prezradila na rovinu mama detí, „pravdupovediac som uvažovala o niečom podobnom asi až za pol roka. No veru neviem... izba, ktorú sme chceli uvoľniť pre au-pair je ešte zahádzaná všelijakými krabicami, bolo to naše odkladové miesto. Museli by sme ju najprv vyprázdniť, vymaľovať a rýchlo niekde zohnať posteľ so skriňou a možno stôl so stoličkou. Ono v nej zatiaľ nie je nič, čo by aspoň trochu pripomínalo obytný priestor. Čo si o tom myslíš, zlatko?“
Pri poslednej otázke sa otočila ku svojmu mužovi.
„Nuž au-pair by sa nám pri troch deťoch isto zišla... hm, možno to stojí za úvahu, keď hovoríte, že je to vaša kamarátka a potrebuje pomôcť. Dať dokopy izbu, by nemal byť veľký problém, len neviem, čo iné by sme ešte museli organizačne zabezpečiť, aby u nás mohla oficiálne začať pracovať. Mám na mysli poistenia a všetko okolo toho“, odpovedal on.
„No tým, že už bola nahlásená v jednej rodine, musí tuším iba zájsť do agentúry a oznámiť im zmenu adresy. A takisto na miestnom úrade. Vízum jej platí naďalej a ohľadne zdravotného poistenia by sme sa museli ešte informovať, čo a ako. Snáď by bolo dobré, keby ste sa s ňou najprv zoznámili a zistili, či vám ako osoba vyhovuje. Sama viem, že je to veľmi dôležité na bezproblémové fungovanie do budúcnosti, hoci bez záruky to zostáva naďalej. A hlavne si všetko nechajte ešte aspoň dvakrát prejsť celé hlavou, lebo naozaj som vás zastihla nepripravených. Ak súhlasíte, zastavím sa u vás zajtra poobede a vy mi potom poviete, ako ste sa rozhodli.“
Keby som tušila, ako sa zachová Veronika, nikdy by som ich v tú nedeľu neohlásene a tak zhurta neprepadla.
Na druhý deň ma privítali so správou, že už začínajú upratovať izbu a navrhli, aby sa k nim Veronika v najbližšom možnom termíne prišla predstaviť. Všetko sa to zomlelo veľmi rýchlo a po zoznamovacej návšteve sa navzájom dohodli, že sa k nim môže nasťahovať o týždeň. Z toho dôvodu si kufor s vecami už nechala u mňa, nechcela ho zbytočne prenášať hore dole. Zobrala si do tašky iba niekoľko kusov na prezlečenie. Susedovci zatiaľ dali do poriadku izbu, vymaľovali ju, kúpili pre začiatok posteľ a skriňu a v dohovorený deň sme čakali na ich novú a zároveň prvú au-pair.
Čakali sme akademickú štvrťhodinku, čakali sme hodinu, čakali sme dve. Po Veronike ani chýru, ani slychu. Začala som sa obávať, že sa jej niečo zlé prihodilo. Inokedy ma totižto bombardovala telefonátmi, keď niečo potrebovala a tentokrát nielenže nikomu z nás nezavolala, ale ani sa nehlásila na číslach, ktoré sme dostali k dispozícii od nej. Druhý deň to isté. Ani chýru, ani slychu.
Na tretí deň doobeda zazvonil telefón.