Veľkonočný zajac (35.)

(Niektoré veci som začala meniť/dopĺňať podľa môjho denníka z prvých mesiacov, došla som po 11. kapitolu, kto má chuť, môže si nanovo prečítať )

Pomaly sa schyľovalo k Veľkej Noci, Laura sa s deťmi a Pierrom chystala na návštevu ku svojim rodičom a ja som opäť dostala pozvanie k Ankinej rodine.
„Kati, včera sme spolu s Luciou robili lasagne. Nemysli teraz na obyčajnú lasagne, ale predstav si takú s veľkým ´L´. Takú, pri ktorej máš pocit, že si práve objavila minimálne Ameriku....Hmmm, Lucia je proste fantastická kuchárka... no ale je pravda, že je rodená Talianka, tak lasagne zvládne ľavou zadnou. Ach, ani sa radšej nechcem postaviť na váhu... no ale nevadí... už vieš, či prídeš na sviatky k nám? Že prídeeeš?,“ prosebným hlasom ukončila príval slov Anka.
„Anka, k vám vždy... veď to vieš!“, povedala som a tešila sa nielen na ňu, ale i na každého jedného člena jej rodiny. „A čo mám vziať so sebou? Už si počula, že tu nosia vajíčka zajace a ukryjú ich v záhrade?“
„Áno, Lucia mi predvčerom vysvetľovala miestne zvyklosti... a deti ich potom musia hľadať. Šibačku i tak nemám v obľube, takže mi to vlastne vyhovuje. No a priniesť môžeš nejaké čokoládky, hocičo... vajíčka či zajace. Deťom je to úplne jedno, oni sa tešia hlavne na teba. Prídeme ťa vyzdvihnúť na konečnú. Ktorý smer zvolíš teraz?“
„Ten istý, ako minule. A tiež som rada, že sa vyhneme šibačke.“
Hneď ako som ukončila rozhovor s Ankou, zavolala som Mickymu:“Dž-nem, na víkend som pozvaná k Anke, takže sa uvidíme, až keď sa od nich vrátim.“
„Katja, ale prečo? Myslel som si, že keď odcestuje teraz tvoja rodina preč, urobíme si pekný predĺžený víkend“, zareagoval vyčítavo, takmer urazene.
„Micky, vieš predsa, že Anku vidím iba raz za čas, lebo býva, tam kde býva, a že zbožňujem aj jej rodinu. My sme spolu takmer každý deň, tak nám pár dní oddychu iba prospeje.“
„A nemôžeš sa od nich vrátiť aspoň o deň skôr?“, nevzdával sa.
„Nie. Musíš sa s tým zmieriť. Ktohovie, kedy sa k nim dostanem nabudúce.“
„A môžem ťa prísť k nim aspoň vyzdvihnúť?“
„Ak ti nevadí, že je to tak ďaleko, tak príď“, ukončila som rozhovor na túto tému, šťastná, že sme sa nakoniec dohodli.
V piatok som sa najprv rozlúčila so svojou rodinou, zapriala im šťastnú cestu a príjemné sviatky. Potom som si zbalila svoje veci a vybrala sa na stanicu. Bohužiaľ som si neuvedomila, že je sviatok a autobusy jazdia podľa nedeľňajšieho cestovného poriadku. To znamenalo, že údaj, ktorý som poskytla Anke o príchode môjho S-bahnu bol nesprávny. S-bahn síce išiel, ale ja som ho kvôli zmenenému odjazdu autobusu nestihla.
„Porazí ma... prší“, spomenula som si na repliku malej Valentíny, ktorú sme s Ankou začali používať pravidelne v katastrofických situáciách, i keď na oblohe nebolo ani mráčika. Ďalší S-bahn na konečnú išiel až za dlhých štyridsať minút.
„Kde je tu telefón? Musím im oznámiť, nech nikam nejdú!“, napadlo ma okamžite.Zo spomínanej stanice som jazdila skutočne iba ku Anke, takže som sa na okolí vôbec, ale vôbec nevyznala. Stála som tam na nástupišti sama a trvalo mi istú chviľu, než som objavila telefónnu búdku. Bola dobre schovaná za staničnou budovou. Vrhla som sa na ňu, ako hladný vlk na svoju korisť. Ale ani vlkovi sa vždy nepodarí úlovok. S hrôzou som pozerala na automat, ktorý prijímal iba telefónne karty. Nervózne som si prehadzovala v ruke mince a zvažovala ďalšie možnosti.
„Takže už asi nasadajú do auta a zbytočne sa prevezú ... potom zistia, že ďalší S-bahn príde až za štyridsať minút. Chvíľu budú zvažovať, čo ďalej, ale nakoniec uznajú, že čakať sa neoplatí, pretože už majú istotne na odkazovači nejakú správu odo mňa. A tak sa vrátia domov. Správa na odkazovači síce nebude, ale to už zazvoní telefón a ja im so smutným hlasom z konečnej vysvetlím situáciu a poprosím ich, či by ešte raz a výnimočne nemohli zbehnúť pre mňa“, tak takýto scenár som si vymyslela na zástavke za štvortaktného podupkávania v chlade, ktorý sa pomaly predieral až do špiku mojich kostí.
Ten scenár som mohla na konečnej rozšklbať na malé kúsky, ak by bol zachytený na nejakom papieri. S-bahn išiel podľa plánu, ale na tej zástavke v lese, ani nikde na okolí žiadna telefónna búdka nebola. Kým som ju bezúspešne hľadala, zmizli z parkoviska i tí dvaja spolucestujúci, čo vystúpili na konečnej so mnou, a ktorých som prípadne mohla požiadať o zvezenie. Aj obyčajné dva kilometre by ma vtedy potešili.
„V poriadku, dnes ma niekto tam hore nemá rád ... a hádže mi studené snehové záveje popod nohy, ale ja sa nedám zastrašiť!“, povedala som si odhodlane, pozerajúc na bielu a predovšetkým bohatú nádielku okolo seba. Tu pod Alpami bolo počasie vždy drsnejšie, než u nás „Mníchovčanov“. Jednohlasne som však zamietla cestu naspäť. A tak som sa vybrala naverímboha cez polia a dúfala, že sa nestratím v tej pustatine alebo niekde cestou v kope snehu nezamrznem.