Z nových príbehov

Do kancelárie som prišla so štvrťhodinovým oneskorením. Daniela už bola mierne nervózna.
„V utorok nemám žiaden program, aspoň ťa môžem zaučiť v kľude do našich systémov “, týmito slovami sa so mnou rozlúčila minulý týždeň.
Dnes ma vítala vetou s pozmeneným obsahom, pričom roztržito niečo hľadala v neveľkej miestnosti na treťom poschodí rozsiahleho komplexu, v ktorej sme sa obe nachádzali. Na chodbe práve dvaja mládenci pripravovali podlahu. Nielen ľudské tvory si vekom upravujú svoju tvár. Aj také chodby získavajú lifting novým kobercom. Od výťahu až po dvere kancelárie som zápasila s neskutočným smradom. Pravdepodobne lepidlovým.
“Sakra, kde som zasa strčila tie kľúče? O desiatej máme dôležitý termín v budove Mercedes Benz-u. Bola si tam už niekedy? Dosť mi na tom stretnutí záleží. Jedná sa o spoluprácu do budúcnosti. Presnejšie povedané, finančné poradenstvo pre našich zákazníkov. Ani si nesadaj, okamžite vyrážame. Ak budeš meškať nabudúce, zavolaj mi radšej predom. Nikdy nevieš, kde sa schôdzka uskutoční a možno si autom niekde v blízkom okolí. Druhá možnosť je, že ťa na miesto stretnutia nasmerujem priamo po telefóne. Ušetríme tým kopec času.... Dúfam, že sem nik nevlezie, kým budeme preč. Asi som kľúč od kanclu fakt nechala doma.“
Nakoniec zahundrala čosi nezrozumiteľne popod nos, akoby nechcela, aby som presne rozumela význam slov, ale ja, s ušami netopiera, môžem takmer stopercentne tvrdiť, že i ona si tento termín dohodla na poslednú chvíľu.
No super, pomyslela som si a pozrela zhrozene na svoje oblečenie a sandále na nohách. Bolo síce farebne dobre zladené, ale určite nie vhodné na obchodné stretnutie s budúcim partnerom z oblasti finančného poradenstva. A už tobôž nie v meste, akým je Mníchov. Ibaže by sme šli niekam na zmrzlinu...
Daniela bola nahodená do béžového, elegantného, nohavicového kostýmu. Blúzku s motívom ruží vhodne dopĺňal markantný náhrdelník medovej farby vo výstrihu. Bez mejkapu som ju ešte ani raz nevidela. Je to jej druhá koža a isto sa bez nej cíti nahá... Jedným z jej bývalých zamestnaní bolo totižto i miesto vizážistky. Dodnes pokračuje v tejto činnosti, keď vypomáha svojmu manželovi v ateliéri pri dôležitých fototermínoch.
„Dnes tu mám druhé auto, musíme ísť ním. Kombi si vzal muž.“
Tak touto vetou sa kompletne prezradila. Už som sa naučila, že na prvý termín so zákazníkmi alebo budúcimi partnermi zo zásady nechodí svojim porsche. Nerobí to dobrý dojem a zároveň presne zapadá do všeobecného klišé o makléroch, ktorému sa snaží úspešne vyhnúť.
Cestou vo výťahu nasledovala prvá lekcia s frčkou do nosa.
„Dani a čo mám robiť ja? Zasa počúvať, pritakávať a milo sa usmievať?“
„Nie, predstavím ťa ako svoju budúcu kolegyňu.“
„Nechceš mu radšej povedať, že som iba praktikantka? Čo ak sa ma začne niečo vypytovať a ja zostanem stáť s otvorenými ústami?“
„Tak poprvé, takto vyzeráš naozaj ako praktikantka“, zahlásila bez zbytočnej pretvárky, pričom pozrela na moje oblečenie, „nabudúce si vždy so sebou ber sako. Každý deň rátaj v našom zamestnaní s nejakým nečakaným a dôležitým termínom. O zákazky sa vedie v maklérskej branži tvrdý boj. Nemôžeme si dovoliť žiadnu zbytočnú chybu!“
Vyšli sme z budovy na slnkom zaliatú ulicu a zrýchleným krokom si to zamierili k jedinému porsche na parkovisku.
„Dúfam, že nebudú zácpy na cestách“, povzdychla moja budúca šéfka a pozrela skepticky na svoje hodinky.
„Mimochodom, náš dnešný neznámy príde z Rakúska. Katarína, otázka: čo mu povieš, keď sa ťa spýta na tvoj kariérny postup?“
„Hm ... a čo mu môžem povedať? Že sme sa zoznámili na kurze a teraz u teba robím praktikum?“
„Nie!“, odpovedala rázne Daniela, „ to on nechce počuť. Pre neho budeš realitná maklérka zo Slovenska, ktorej muž dostal prácu v Mníchove a ona chcela pokračovať v tomto zamestnaní aj tu...“
„No len dúfam, že pán XY má presne také iste nulové znalosti o realitkách na Slovensku ako ja.“
„To ťa vôbec nemusí trápiť. Si maklérka zo Slovenska a bodka. Máš skúsenosti – jedine to zaváži. Na iné sa ťa isto pýtať nebude, ver mi.“
„Keď myslíš...“, odpovedala som s hlbokým vzdychom, snažila sa vstrebať jej verziu do svojich pamäťových buniek a stotožniť sa s ňou.
Porsche sa zľahka kĺzalo ulicami doobedňajšieho mesta a Dani pustila z reprákov hudbu na plné pecky.
„AC/DC, poznáš?“, spýtala sa a ďalej sme pokračovali už iba rozhovorom o obľúbených hudobných smeroch. Skončili sme až pred budovou Mercedesu. Moja šoférka zabočila na parkovisko, zamávala na strážnika a oznámila mu, kam ideme.
„Už si tu bola?“, spýtala sa ma po druhýkrát.
„Nie. Okolo sme už išli veľakrát, ale vnútri ešte nikdy“, znela moja odpoveď, pričom som sa snažila elegantne vydolovať z auta.
„V prípade zlého počasia si tu môžete kľudne urobiť rodinný výlet.“
„Verím, že chlapom interiér pripomína prechádzku rajom“, zahlásila som s uznaním a oči mi behali z poschodia na poschodie. Odvšadiaľ sa blýskal bezchybne vyleštený plech všetkých možných modelov svetoznámej značky.
Pohyblivými schodmi sme sa vyviezli na prvé poschodie.
„Tu sa máme stretnúť“, kývla hlavou smerom ku kaviarni.
„Vieš ako vyzerá?“, spýtala som sa.
„Videla som ho iba na obrázku na nete. On ma spozná isto hneď. Podľa fotky. Žiarivé blond vlasy tu nemá nik iný okrem mňa.“
Objednali sme si cappuccino a skúmavo prezerali okoloidúcich mužov. Žiaden z nich sa však nepristavil pri našom stole. Asi po desiatich minútach zazvonil mobil.
„Haló? Kde presne ste? Aha... no aj my už sme hore... Kde? Pri stĺpe? Á, už vás vidím. Ešte trochu sa pootočte. Vidíte ma?“, navigovala Daniela svojho budúceho obchodného partnera. Na opačnej strane sa zo stoličky zodvihol vysoký štyridsiatnik.
„Chvalabohu“, zahlásila som pri pohľade na jeho oblečenie, „ Dani, máme šťastie. Tiež má oblečené iba rifle a obyčajnú košeľu.“