Ako naučiť dieťatko poslúchať??

To určite opisuješ môjho synovca

Nie, to opisuje môjho syna . Drobec má už dva preč a poslúchne ked to vyhovuje jemu. Jeho nálady som riešila tak, že som ho vzala do náručia a tíšila, prípadne odniesla ukludniť. V poslednej dobe sa ale naučil na mňa útočiť. Hned, ako ho razčerteného vezmem, zakvačí sa mi oboma rúčkami do vlasov a šklbe . Viete si predstaviť, čo je za výkon a bolesť dostať jeho packy z mojich dlhých kučeravých vlasov . No a najnovšie ked sa mu dačo nepáči, posiela nás preč. Dnes už dostal aj po zadku, zaútočil na mňa veľkou lopatkou a potom mi zasa skončil vo vlasoch. Bojím sa, aby sa takto nezačal správať aj k deťom na ihrisku a ozaj dakomu neublížil.

Kopírujem svoje komentáre zo staršieho blogu http://www.nanicmama.sk/deturence/riesenie-konfliktov-v-rodine

V prípade vážneho nebezpečenstva:
Od malého malička pri mám pri oboch deťoch špeciálny tón pre prípady vážneho ohrozenia. Veľmi, skutočne veľmi dôrazným hlasom zvolám: "NIE!" a dieťa hneď beriem z miesta ohrozenia. A potom veľmi pokojne a vážne, s pohľadom z očí do očí dieťaťu vysvetľujem, v čom spočíva konkrétne nebezpečenstvo.
Dcérka bude mať za týždeň 17 mesiacov. A už presne vie, že v prípade takéhoto zvolania má okamžite prerušiť danú činnosť.

Takže - ideme napr. z domu na nákup. Obchod je blízko, väčšinou ideme obe peši. Pár metrov od brány domu je cesta. Asi tri krát sa stalo, že kým som zamkla bránu, dcérka vybehla smerom k ceste. Zvolala som: "NIE!" a dcérka okamžite zastavila. Všetko som nechala tak (bránu otvorenú, prípadne kľúče v zámke) a bežala som za ňou. Zobrala som ju na ruky, išla k ceste a ukazovala jej autá. A vysvetľovala jej, že by ju auto mohlo zraziť...

Nikdy jej nedovoľujem ísť cez cestu peši. Buď sedí v bugine, alebo ju cez cestu prenesiem. A vždy jej vysvetľujem, prečo malé deti nemôžu behať po ceste.

Prosím vás - nevravte, že deti tomu nerozumejú... Aj keď trebárs nepoznajú význam všetkých slov, ktoré použijete, pochopia dosť na to, aby vedeli, o čo vám ide.

V prípade "skúšania hraníc":
Činnosti, ktoré nie sú dovolené, alebo v danej chvíli vhodné. Pokojne poviem: "Nie!" a vysvetlím, prečo nie. Ak ani po treťom Nie! dieťa neprestane, idem a v činnosti mu zabránim. A môže robiť, čo len chce, nepovolím. Opakujem stále dookola a stále pokojne: "Nie!"

Príklad: Dcérka ťahá nášho psa za chvost. Náš pes je mimoriadne trpezlivý a dcérke by neublížil. Ale nechcem, aby dcérka považovala psov za hračku. Iný pes by jej to nemusel tolerovať. Takže poviem: "Nie! Hava to bolí!"
Ak neposlúchne ani na tretí raz, chytím jej ručičku a odtiahnem jej ju nabok: "Nie!" Pustím jej ručičku. Dcérka chytí znova chvost. Znova jej ručičku odtiahnem: "Nie! Hava to bolí!"
A tak ďalej... Až kým dcérka nepochopí, že takto sa hrať proste nemôže...

Niektorým deťom treba takúto lekciu dať desaťkrát, niektorým stokrát. Ale nakoniec pochopia všetky. Nie! znamená Nie! A potom stačí už len jedno pokojné "Nie!" a vysvetlenie, prečo nie. A dieťa poslúchne.

Chce to, samozrejme, veľmi, ale veľmi pevné nervy. A celý čas zachovať pokoj. Inak to nefunguje... Krik dospelého totiž dieťa akurát vystraší - a nepochopí, prečo vlastne nemá niečo robiť.
Ale ak dospelý zvládne pokojne dieťaťu x-krát vysvetľovať, tak rieši dve veci naraz:
1. určuje dieťaťu hranice a trvá na ich dodržiavaní
2. učí ho rozumieť svetu okolo seba

Obdobie vzdoru:
Riešenie je veľmi individuálne. Na každé dieťa zaberá iná technika. Niektoré deti stačí ignorovať. Na niektoré zaberá technika napodobňovania - matka presne opakuje správanie dieťaťa (kričanie a dupanie, váľanie sa po zemi...). No a niektoré je možné zaujať niečím iným (napr. "Jééj, pozri, aký tam je pekný psík! Poď, ideme sa spýtať tej tety, či ho môžeme pohladkať!"). A niektoré deti stačí jednoducho zobrať a mlčky odniesť z "miesta činu."

Takže stačí len skúšať rôzne metódy a tá, ktorá sa osvedčí, pri tej zostať...

Pri synovi v období vzdoru zaberalo ignorovanie. Neskôr, keď sme sa presťahovali a syn zmenil škôlku, zle to znášal a mával veľké záchvaty zlosti. Vtedy sme použili metódu "stolička". Pomohlo - už som tu o tom písala.
Dcérku zatiaľ stačí zaujať niečím iným...

Tvoje príspevky v tom blogu som čítala a podobne som to robila aj ja . Len škoda, že ako mladý muž dovršil dva roky akoby uťalo. Všetko dovtedy zaužívané a dobre fungujúce je vzduch. Začal skúšať od-do a pokúša sa cvičiť s nami

Ahoj, šuplíkového obdobia sme si užili aj my , na všetky skrinky som pouväzovala gumičky, aby sa do nich malá nedostala, ale nedomyslela som to, že sa do nich nedostanem ani ja , tak som to odgumičkovala, istý čas som si skrinky riadila viac ako pravidelne, a teraz, malá má 2r.5m, ju táto zábavka prešla.... Tak len trpezlivosť a aspoň večer sa teš z uprataných skriniek

Ahoj ja ti asi neporadim ako ho naucis posluchat ja mam podobny problem ale to co opisujes otvaranie skriniek....som vyriesila tak ze do spodnych suplikov som dala umele misky a veci ktorymi si moj maly zurivec neublizi a ked zistil ze je to nezaujmave a neokrikujem ho prestalo ho to bavit a teraz mi do skriniek nechodi .Kavu som sa naucila pit postojacky a sviecky zo stola som odlozila na vrchne policky sem tam spara do kvetu ale aj ten ho bavi len ked vie ze ma nahneva inak si ho nevsima.Je to krute ale vzdala som sa nadeje ze by mi vysvetlovie na nieco bolo aj ked mi velmi dobre rozumie!Jednoducho som rezignovala a mam pocit ze uspesne zatial kym vidi ze ma to netrapi tak zlobu nerobi drzim palce a ak prides na to ako ho naucit posluchat budem rada ak sa podelis Drzim palce

Viem že tieto príspevky sú staršie,takže aj detičky,ale problém som mala a mám rovnaký...Malý je strašne živý už v roku a pol vobec cez den nespával,ma tolko energie,že mu to nechýba.1000 krát za den na tú istú vec povedať NIE,mrzí ma to ale niesom z tých ktoré na to majú nervy a trpezlivosť...pár krát za sebou to poviem,ale mám pocit,že ho to iba vyhecuje urobiť ešte niečo horšie...Neposlúcha a mám obavy z toho ako ho zvládnem v puberte,no teraz je to o tom že na nieaký čas byvame u našich a ja ked niečo poviem,že napr, chod si zobrať pyžamko,lebo on to vie,tak moja mama sa postaví a ide ho zobrať s ním,ja na to,že on to vie sam a ona na to,ved ale tam je tma...a takto stroskotá akákolvek snaha vo výchove,som z toho ešte viac na nervy a stále iba kričím,manželovi je už podozrivé,ked rozprávam normálnym tónom...A tak mám pocit,že ani to troška rešpektu,ktorý v sebe mal (poslúchol na RAZ,DVA,TRI...) už vôbec neplatí a pochybujem že sa to podarí opať vybudovať,ked bude na svete braček,alebo sestrička...pribudne žiarlivosť a už si to radšej ani nepredstavujem...

Rozmýšlala som nad tým,že som tam nedala správny príklad napr, mama si strihá nechty a on chce z manikúry štikátko na nechty,ja poviem nie,lebo je to nebezpečné a ona mu ho dá a malý za pár hodín chodí s plačom za mnou,že bo,ja pozriem na ruky a celé brušká doštikané...Ked mu to mama dá a ja potom chcem zobrať,tak robí cirkusy...Je to strašne komplikované,lebo nase vztahy su komplikované a teraz navyse sa mamina lieči z rakoviny a tažko jej niečo vysvetlovať...

Evi dakujem za podporu,budem sa snažiť...len to vydržať...Niekedy sa utešujem,že ked bude vačší a bude rozumieť všetkým slovám,nájdeme si k sebe cestu a bude chápať význam toho,čo od neho chcem a očakávam...Nepotrebujem aby poslúchol na slovo,len chcem aby mal svoju hlavu,svoj názor,hranice čo može a nemá a čo je už mimo neho a aby vedel že ja mu chcem len pomocť,pripraviť ho do života "dospelých" a aby vedel zvážiť,kedy je dobré nechať si poradiť a niečo vysvetliť...že ja niesom len strašiak,ktorý hučí,napomína,upozornuje,rozkazuje,ale mama,ktorá je tu vždy pre neho! Len keby to bolo také jednoduché...