Cez okno

pohlady z okna...
zo spalne vidim vpravo cestu a panelaky, pred sebou susedny dom, vlavo les a a ponad les vyhlad na osvetlenu Zilinu.
Z detskych izieb vidime les. V nom srnky, diviaky, obcas homeless...
Ten pohlad do nasej zahrady a lesa za nim je krasny - kus prirody na dosah.
Mna vsak fascinuje aj pohlad DO okien... Kdekolvek v inom meste, v cudzom svete som, pohlad mi pada do osvetlenych okien a predstavujem si ludske osudy za nimi... neuveritelne ma to pritahuje - ale len tak, z dialky, neohrozujuc sukromie tych ludi...rada zahliadnem kus nabytku, pohyb za oknom, lustre...
Eva

Veľmi pekná téma Teraz keď nad tým rozmýšľam, aj mne utkvelo zopár obrazov z okna z môjho života - počas detstva výhľad na dedinu z chalupy, kam sme chodievali na víkendy, pohľad z okna na intráku z výšky, keď som fajčievala pred skúškami, a teraz pohľady z okien nášho domčeka- jeden pridávam

super. Kde zacat? Okno je jedna z tych velmi fajn uchyliek. A okno pocuvam kazdy den v aute , pretoze je to u mna 3 pesnicka na mediu, tu vzdy stiham .

U starej mamy sa nedebati cez okno, pretoze dvere su stale otvorene, my debatime cez plot . Ked sme sa odstahovali na sidlisko, byvali sme (predtym i teraz) na prizemi. My, vzdy na dvore, mama na nas dohliadala a vykrikovala z okna, cez pol sidliska, na ihrisko, ci na kopec na druhej strane, aby sme sli domov. Ak sme nepoculi, bolo zle, zasli sme pridaleko a hrozilo extra umyvanie riadu mimo poradia (teraz to robim ja na krpca, ale bez toho umyvania riadu ).

Najlepsie okno bolo na intraku, stara budova, siroke parapety, z kazdeho okna trcala nejaka noha, dve. Citalo sa, debatilo, pilo, telefonovalo, ucilo, jedlo, v zime okno=chladnicka, v lete teplo do starych murov. Pod oknom park, nase okno v urovni korun stromov. Rano nas nad nedokoncenymi vykresmi najprv budili vtaci, potom prva ranna elektricka(to uz sme vedeli, ze nestihame dokoncit, ani keby co bolo! ).

Moj domcek mam tak spolovice dorieseny. V izbach nie su okna ale presklene dvojkridlove dvere, podlaha len o cosi vyssie od terenu(a o hodne vyssie od vody). Na komare plati mata a levandula, asi bude musiet byt nimi obrasteny cely dom , som velmi uchylna na (ozajstne) vetranie, aj teraz v zime aspon 3x denne riadny prievan, obcas to v -17 nie je sranda ... ale treba!

Aj ja sa rada pozeram cez okno. Z jednej strany bytu vidim rano vychadzat slnko a z druhej zapadat.Vidim ruch na ulici (hlavny tah cez HC), rozsvietene haly nasich fabrik, ked sa nahnem,tak aj atomovu el. JB v dialke, z druhej strany mam ten vyhlad pestrejsi.Vidim kus prirody, druzstvo v pozadi,rolu,pieskovisko a taktiez cast cintorina.Z jednej strany bytu je to tvrda realita, z druhej prijemny relax.

s tym casom mas veru pravdu (na nasu skodu) .

Jéj, vieš, že som presne ao som prečítala názov myslela na cez okno si môžme............od Jara Filipa..Nuž, Čadca, jáj, nostalgia, presne viem, v akom hoteli si bola........A ja sa tiež rada dívam cez okno a premýšľam nad príbehmi ľudí.Najviac mi fantázia pracuje pri takom 12 poschodovom paneláku... A ja mám krááásny výhľad na vežu Zobora cez okno.

Ja ešte radšej ako z okna pozerám (alebo skôr pozerala by som, lebo nie vždy sa dá) DO okna - idúc po ulici pešo, alebo aj vezúc sa v aute, ak sa teda neveziem práve po diaľnici - rada si predstavujem podľa toho letmého obrazu, ktorý stihnem zachytiť, akí ľudia tam bývajú, tipujem, či som zazrela kúsok obývačky, detskej izby či spálne (kuchyne zväčša bývajú veľmi ľahko identifikovateľné).
Neopakovateľné čaro pre mňa majú okná vianočné - tie za ktorými blikajú sviečky vianočných stromčekov. Doma sme mali taký zvyk - u nás totiž aj stromček nosil Ježiško spolu s darčekmi a hoci skutočne neviem, ako sa to našim darilo, naozaj som ho (v čase, keď som tomu ešte verila) uvidela až keď zaznel ten zvonček, ktorý znamenal, že Jetžiško už prišiel. No a samozrejme, aspoň v ten posledný moment, ktorým bolo rozsvietenie stromčeka, bolo potrebné držať ma ďaaaaaleko od obývačky, lebo dvere boli presklené. Tak sme s tatkom stávali na opačnom konci bytu pri okne a pozerali, kde sa už stromčeky rozsvietili, čiže kde už ten Ježiško bol - a koľko okien je ešte tmavých (veľa tmavých znamenalo, že to ešte chvíľu potrvá, kým sa k nám dostane). Ale aj keď už som bola väčšia a poznala som pravdu, tie malé svetielka za oknami ma robili nekonečne šťastnou a spokojnou.

Laska na prvy pohlad.Nase pohľady cez okna z troch strán aj ked nie uplne presne.

Môj výhľad z okna :) je síce nudný, ale myslím, že môj syn, alebo moje vnúčatá, už taký mať zrejme nikdy nebudú. Ked pozriem z okna spálne, vidím sliepôky, morky, zajace, susedovu maštal s prasiatkami. Ešte stále ma budia tri rôzne kohútie hlasy :) z okna druhej izby zas vidím ulicu, na ktorej bývam, jednotvárna, všetky domy úplne rovnaké, pár je zmenených rekonštrukciou, ináč preeeeeesne to isté, strmý kopec, cesta, na ktorej sa v zime sánkujú deti aj dospelý. Kopec je síce riadny zaberák, ked tam mám vytlačiť kočík či vytiahnuť sánky, no tá krása :) a za tými jednotvárnymi domčekami mám ako na dlani Vysoké Tatry. Odkedy nosím okuliare, tak vidím aj dedinky priamo pod nimi, aj svetielko na Lomnickom štíte z okna hladím rada... a často :)

Tiez mam rada pohlad do okien. Vzdy som milovala vecernu cestu autobusom z intraku alebo na intrak, nakukala som ludom do okien a predstavovala si pribehy, ktore sa za nimi odohravaju.
Ked som byvala u nasich, mala som vyhlad z jednej strany na les a pastviny pre kravicky, z druhej strany na bytovky a z tretej na dedinu- obecny urad, kulturny dom, polikliniku, postu, obchody. Teraz v domceku mame vyhlad do ulice, na domy a do nasho dvora.
Este dodam: drobec velmi rad cez okno pozoruje nocnu oblohu a samozrejme smetiarov .

Jej Lyduska naozaj pekna tema.
Pohlad z mojho okna milujem, divam sa rovno na nasu zahradku, altanok a vysoke tuje pri plote cintorina. Obcas vecer otvorim okno a vykukam pozorujem hviezdne nebo nado mnou a kocham sa. A kedze mam vyhlad aj priamo na cintorin, tak obcas aspon pohladom odprevadzam odchadzajucich...Vtedy je ten pohlad z okna trocha smutny, no je moj a mam ho rada....
A co sa tyka babiciek zhovarajucich sa z okna do okna- to u nas veru este vidat, aj na polotik v lete posadaju s kavickou v ruke a debatuju ostosest.

Cez okno z jednej strany mám ja pohľad na susedný panelák, z druhej na námestie s kostolom. Pohyb na námestí je fascinujúci....ale aj ten z druhej strany je často úžasný. Hlavne večer, ked sa svieti v oknách kuchýň, obývačiek, spální, detských izieb.... vidno, komu pribudla nová kuchynska linka, kde pozerajú telku, kde bliká odraz svetla z obrazovky PC, kde majú návštevu, kde nie sú doma, lebo sa už dlho nesvietilo....Tu ma napadá jedna oknová story. Mala som čertovsky krátky termín na skúšku - atestáciu. Stála som v okne a čumela do neba, čo urobiť. Ísť či neísť....Nejak som začala počítať okná kde mali spustené rolety....a počítala: ísť-neísť, ísť-neísť...urobím-neurobím, urobím-nurobím. Okná "prezradili", že urobím
Tak ma to upokojilo akoby som tú skúšku už mala hotovú.....a fakt mali okná pravdu
Na chalupe si zase cez okno vidím do vlastného dvora...kuchynské má sto rokov a natieral ho ešte môj dedo! Nevymením ho ani za tristo plastových či tristokomorových. Parapet je taký široký, že na nom sedávam....má vnútornú bielu okenicu, o ktorú opieram hlavu a rátam hviezdy alebo púpavy v tráve....

Ja som si až do svadby vychutnávala pohľad zo 4 poschodia nášho činžiaku -na jednej strane na horizonte pás Malých karpát, pod ním pomedzi stromy presvitajúce strechy vagónov prechádzajúcich vlakov a najmä veľký štvorcový uzavretý dvor inak pomerne komorného sídliska, s niekoľkými akčnými zónami /preliezková, hojdačková, smetiaková, trávniková/.Desiatky okien, rodín, príbehov, osudov,pred každým vchodom sezónne vlajúce šnúry plné bielizne, viac či menej pekné kvetinovo-kríkové "predzáhradky". Okenné špionáže boli ale atraktívnejšie z druhej strany od kuchyne, oproti stál jediný hotel v meste a myslím, že o žalúziach vtedy ešte nechyrovali a závesy boli skôr len na ozdobu. Krásnu idylku spred okien v podobe posledných rodinných domčekov a starého ,ale zvláštne tajomného domu pionierov vystriedalo na pár rokov stavenisko a potom výdobytok soc. architektúry-budova Nafty, ktorá nám ukrojila kus výhľadu na mesto. Ale predsa len časť krásneho kostola a kláštora , v ktorom bola aj moja škola, nezakryla. A ešte vedľa hotela azda najkrajšia budova mesta, zachovalá synagóga,ktorá našťastie skončila v rukách Ľudovej školy umenia a dostalo sa jej ušľachtilého využitia. Mamina presne vedela, kedy sme v zime skončili, takže mala aj prehľad, ako dlho sme sa asi odprevádzali.
Už viac ako 13 rokov bývam na malej dedinke pod svahom Malých karpát a výhľad mám vďaka ročným obdobiam neskutočne farebný a zaujímavý, takú malú telku. Necelé 3 mesiace si užívam aj veľký byt, ktorý mi umožnil konečne sa pozerať aj na druhú stranu, ak si vyskočím nad vaňu, tak aj do boku bytovky....

Krásna téma . Ja bývam síce na preľudnenom sídlisku , ale mám šťastie , že náš panelák je na kopci a ja mám byt na najvrchnejšom poschodí. Výhľad mám nádherný na celú Bratislavu. Najviac ma fascinuje pohľad z okna v noci, tisícky svetielok v oknách a ako písali dievčatá predo mnou, tiež si predstavujem kto sa za tým osvetleným okienkom skrýva a čo asi robí... Úžasný pohľad je na silvestra, keď vidieť z môjho okna ohňostroje v celej Bratislave
Pred rokmi , keď sme dostali nový byt a deti boli malé, tak sa v zime na kopci rovno pred naším domov v zime sánkovali a ja som na nich len z okna dozerala. Mám krásnu fotečku z minuloročnej zimy, fotenú z okna, kde jedna mamina s drobcom stavajú snehuliaka. Zajtra pripojím.
Teraz prikladám jednu fotečku z mobilu, havina v okne, nemohla som odolať , musela som ho odfotiť , no nie je rozkošný ?

zaspala som...

Ja mám nočný rituál.Neľahnem si spať kým sa nepozriem von oknom,neskontrolujem či je všetko na dvore a okolí v poriadku
Z obývačky,spálne a 1 detskej vidím pred sebou zurčiaci potok.Z kuchyne a 2 detskej vidím priamo pod horu,lúky ,les,pasúce sa stádo jeleňov,romantikuš jak bejk .
Dnes som spoza okna autobusu videla nádherné Tatry ako na dlani,darmo,že bolo -25 stupňov, krásne svietilo,sneh sa ligotal....nádhera

Nuž pohľad z oka je úžasn a predsa už cez okno pozerám veľmi málo, ale neto divu.
Doma som sa pozerala na bocianie hniezdo a celá rodina a bolo nás dosť, sme vždy vedeli kedy vzlietlo prvé mláda a celú rodinkui sme bytostne poznali, ak som vyšla do manzardky pozerala som sa na západné Tatry a tie mi navždy učarovali a s otvorenou pusou a vyrazeným dychom má vítajú ak prichádzam domov.
Potom som bývala v BB v najvyššie položenom paneláku a na 11 poschodí a celé mesto ako na dlaní a to bolo tým najkrajším čo som mohla mať, pri mojom ochorení, kedy som trávila najviac času v nemocnici alebo na loggii či za oknom. No a teraz výhľad veru skoro žiadny, z obyvačky vidím haldu dreva na kúrenia a to vždy zavzdýcham aké smutné, ked takéto haldy sú pred každým domom a zo spálne vidím na cestu a je to dosť depresívna strana, celý rok slniečko nezasvieti, no a tak chodím do blízkeho lesa a tam sa kochám výhľadmi a prírodou ktorá je okolo mňa.
Do okien iným hľadím veľmi rada, ale cítim sa dosť hlúpo ak vidím do izby a mne sa zdá že sa im vkrádam do súkromia a pritom som veľmi zvedavá čo uvidím.
U nás nám hovorili, že sa nemáme pozerať do okna ked je búrka, lebo udrie blesk a to som dosť dlho vydržala, ale v BB boli také nádherné búrky že sme všetky tri čumeli aj tri hodiny v noci na okne a pozerali sa na majestatnosť prírody.

Uf, krasne obrazky. Ja byvam na sidlisku a zavidim Kamile tie obrazky ako z dovolenkoveho katalogu. Ja vacsinou pofajcievam na balkone, ale nikdy sa nedivam na tie panelaky okolo. Akosi automaticky dviham hlavu hore a pozeram na oblohu, vecer na hviezdy. Mala som pred balkonom dve vysoke brezy, ked som sa divala hore, videla som ich konare, ktore boli pekne v kazdom rocnom obdobi. Bohuzial mi moje oblubene stromy museli vypilit, tak mi ostala len ta obloha. Je to pre mna taky relax - kaficko, cigaretka a hlava hore