Kde bolo, tam bolo - časť 1.

„Čo nové?“ pred nosom jej pristál tanier s bravčovým perkeltom a maslovými haluškami. Ozaj, mala by sa mamy opýtať, či sú maslové preto, lebo sa pomaslujú nakoniec, alebo ide maslo do cesta. Nikdy nebola dobrá kuchárka a asi aj preto sa jej chlapi poriadne nedržia. Alebo ona sa nedrží chlapov? Kto vie...
Ale to je teraz jedno.
Zaborila do nich vidličku.
„ Nič.“ Našla nad bujným polonahým poprsím krčmárovej dcéry Sandry zelené oči. Dumala, či si krčmár Sandru neadoptoval, lebo sa nepodobala ani na neho, ani na jeho ženu. Sandra kypela životom a život kypel z nej. Priam priťahovala štangastov do krčmy a s nimi peniaze a problémy.
„ Ako nič?! Vždy je niečo nové.“ Prisadla si so samozrejmosťou domácej Sandra k nej a podoprela bradu rukou. Oči jej len tak svietili.
„ Nemáte žiadnu mŕtvolu? Ani v susednom okrese? A prečo stĺkol Fero včera ženu? Vraj ste tam museli ísť zasahovať, taký bol krik. Je pravda, že čaká decko s tým studniarom, čo im kopal zjari studňu?“
Od vedľajšieho stola sa pootočí babka, čo si prišla zvlažiť hrdlo žltou malinovkou i klebetnou slinou, keď sa vracala z role.
„ Ej, veru to nie Zuza bola neverná. Tá došla Ferovi na to, že so švagrinou, jej sestrou, niečo má. Preto ten krik. A veru on si od nej nenecháva hubovej naliať, však ho poznáš.“
Zapája sa babka do debaty.
Veru – títo nepotrebujú facebook. Ani káblovku či mobily.
Tu v Hornej Dolnej stačí, ak sa pristavíte pri trafike, v potravinách či v krčme. Každý vie všetko o každom. Kto čo povedal, kto čo urobil, komu sa neurodilo dosť na poli, aj kto koľko zarobil. A viete aj čo varila suseda na obed.
´Ale som to dopracovala.´ nabrala si znovu na vidličku halušky. To je tak. Keď je koze dobre, začne si niečo s nadriadeným. A tej, ju potom z hlavné okrsku v Bratislave uprace pekne krásne na dedinu pánu Bohu za chrbtom. Aby nebola na očiach jeho žene, kolegom i jemu samotnému. A vraj aby sa usadila, ukľudnila. Však ona im ešte dá!
Ešteže ten perkelt robia dobrý.
Škoda, že nie je chlap. Zaplietla by sa so Sandrou, usadila tu a pomedzi partie pokru a krígle piva v krčme, by riešila susedské spory.
Ale ona je žena. Policajtka. S tromi krížikmi na krku, hypotékou na byt v meste, ktorého sa nechce vzdať a načatým druhým týždňom na novom mieste, kde určite líšky dávajú dobrú noc a nikdy nič sa neudialo a ani asi nikdy neudeje.
Krik babiek prerušilo šumenie vysielačky.
„ Si tam?“ so škripotom sa ozvalo z nej.
„ Hej.“ Jej nadriadeného v Bratislave by minimálne porazilo, keby počul takúto úradnú debatu.
„ Kde si?“ ozval sa starší mužský hlas jej nového šéfa.
„ Na obede u Sandry. Práve končím.“
„ Tak si švihni. Máme prípad. Stretneme sa pri kaštieli a zober si to oné ... blok. Bude si treba robiť poznámky.“
Od zúfalstva skoro buchla hlavou do prázdneho taniera.
To kam sa dostala?!
Miesto nepriestrelnej vesty bude pri sebe nosiť nepriestrelný blok a pero.
Mala ona počúvať mamu a naučiť sa variť.
Hádam by sa pri nej nejaký ten chlap držal.
Áno, za všetko môže to, že nevie variť. Tak si do toho bloku nabudúce napíše aj recept od Sandry. Tento veru stál za to!